pondelok, 14. apríla 2014

Dedko na bicykli

Včera som si v inboxe našiel mejl od môjho študenta:

"Ak si pamätáte, na prvého apríla ste nám porozprávali vtip o dedkovi, ktorý odporuje zákonom gravitácie. Nuž, rozhodol som sa so svojou myšou nakresliť komiks, ktorý zobrazuje tento vtip."


So Samovým súhlasom ten jeho komix teraz tu zverejňujem. Tu nájdete Samov profil na deviante. A Samovi odkazujem, že to pekne nakreslil a len tak ďalej.

piatok, 4. apríla 2014

Boh a deti


Moja staršia dcéra ešte nič netuší o Bohu na verbálnej alebo inak vedomej úrovni. Akékoľvek jej poznanie o Bohu má nulový prienik s tým typom porozumenia, ktoré je potrebné pre vzťah, a ktoré má napríklad o iných konceptoch (poznanie rodiny, susedov, niekoľkých konkrétnych zvierat,...). A myslím si, že to nie je špecifická črta nášho dieťaťa, ale prirodzená “bezbožnosť” prislúchajúca vývojovému stupňu dvojročných detí.

Konštatujem teda: Malé deti majú vzťah s rodičmi, so susedmi, poznajú tetu v obchode, majú rady zvieratká a rozpoznávajú geografické miesta, ktoré navštevujú. Ale nemajú vzťah s Bohom. Nemajú reálne poznanie Boha. V ich vedomí rozumejú Bohu rovnako ako číslovkám nad desať miliónov alebo národnému hospodárstvu.

Boh túžiaci po vzťahu s človekom stvoril svet, v ktorom absolútne nemá aktívny vzťah s tým najmilším a najkrajším, čo medzi ľuďmi je – s deťmi. A nikdy som nenarazil na apologéta zaoberajúceho sa touto myšlienkou.


Týmto textom sa nesnažím zosmiešniť Boha. Boha poznám tak málo a je pre mňa tak tajuplný, že by som to nedokázal. Týmto postrehom sa skôr snažím vysloviť vlastnú pochybnosť nad konceptom priateľského osobného Boha, s ktorým “môžeš mať vzťah aj ty”. Vylievam si tu horkosť na kňaza, ktorý mi povedal, že modlitba má byť skutočným rozhovorom s Bohom, rozhovorom, v ktorom hovoria obidve strany; na kazateľa, ktorý mi rozprával o tom, ako mu Boh hovorí, čo má robiť; na nespočet veriacich známych, ktorí tvrdia, že “Ježiš je ich priateľ”.

Takéto moderné, kamarátske (v niečom paradoxne priam profánne) poňatie Boha spôsobuje v ľuďoch, ktorí Boha vo svojej hlave nepočujú a jeho pôsobenie v zjavne prirodzenom chode sveta nevidia, dosť nepríjemné napätie, falošné očakávania a sklamanie.

Ako si dodať nádej na záver? Možností je viac, od príklonu k východokresťanskej rituálnosti, kde je svätosť Boha naozaj ukrytá za zložitými rituálmi a kde Boh len tak neskáče, ako si kto píska, cez šírenie reálnej skeptickej spätnej väzby kazateľom šíriacim poverčivé bizarnosti, až po - áno, toto by som si prial najviac: Keby tak Boh naozaj konečne jednoznačne prehovoril. Nielen do hláv pár ľudí. Normálne verejne. A vysvetlil, ako sa veci majú. Nech v tom máme všetci konečne jasno. To by som veľmi ocenil.