piatok, 19. septembra 2014

Znova obruč okolo Zeme; šok!

Pozor, v tomto texte sú moje nepodložené domnienky, je možné, že sú fyzikálne nesprávne, radšej sa teda poriadne zamyslite.

Tento týždeň som sa opäť raz s jednou skupinkou študentov bavil o tom, aký veľký tvor by sa dokázal prešmyknúť popod pevnú obruč okolo rovníka, ak by bola dĺžka tejto obruče o 1m dlhšia ako rovník.

Pár ľudí malo ťažkosť si to celé predstaviť, tak som to podrobne popisoval: "No predstav si, že Zem je dokonale guľatá, má hladký povrch. Pozdĺž celého rovníka je položená pevná kovová obruč. Príde majster, nadpojí meter a obruč rovnomerne vyková tak, aby to bola znova krásna kružnica. Keďže je teraz o meter dlhšia ako rovník, bude ju musieť kúsok nadvihnúť nad zem. Chápeš, podložíš ju kolíkmi a pozeráš, v akej výške nad zemou... moment,... ČOŽE!"

Ak by sme mali naozaj takúto obruč - nebolo by ju treba ničím podkladať! Ak by sme ju umiestnili presne tak, aby jej stred splýval so stredom Zeme, tak by sa sama "vznášala" nad povrchom. Fyzike veľmi dobre nerozumiem, ale dokonca mám pocit, že by to bola pre tú obruč "stabilná" poloha - keby sme ju napríklad pritlačili k zemi tak, aby sa pri nás zeme dotkla, tak po pustení by sa znova "zdvihla" tak, aby všade "hoverovala" v rovnakej výške nad povrchom.

Dokonca takto bez veľkého trenia by sa s ňou mohlo dať pekne hrať. Napríklad ju roztočiť okolo niektorej zemskej osi (odpor vzduchu by ju brzdil). Alebo ešte zaujímavejšie, okolo svojej osi (tej, čo je jej stredom kolmá na rovinu obruče) - to by ju už len jemne pribrzďovalo "trenie" medzi obručou a vzduchom a asi by sa tak vedela točiť veľmi dlho.

Prekvapilo ma, že toto som si nikdy doteraz neuvedomil.

Otázka pre fyzikov: Je to naozaj tak ako píšem? Netrepem blbosť? Táto fyzikálna neintuitívnosť hádanky sa mi teraz páči ešte viac ako jej pôvodná matematická kontraintuitívna pointa.

Edit 19.9.: Tak možno to teda nie je stabilná poloha. Ja som to za stabilné predstavoval preto, lebo som si predstavil, že ťažisko tej obruče chce byť čo najbližšie k ťažisku Zeme. Lukáš mi ale navrhol takýto mentálny experiment: nech je obruč pevná, ale nehmotná. Na jej dvoch protiľahlých bodoch umiestnime rovnaké závažia. Keď teraz obruč pritlačíme k zemi na strane jedného závažia - bude toto závažie priťahované silnejšie k Zemi ako to protiľahlé závažie, lebo k nej bude bližšie. Moja hmotná obruč je vlastne len veľa takýchto náprotivných závaží. Ku každému kúsku obruče existuje na opačnej strane protikúsok a teda by to mohlo fungovať podobne. "Levitujúca" poloha obruče by teda nebola stabilná.

Budem o tom musieť ešte podumať.

utorok, 16. septembra 2014

Racionálnosť samovraždy

Keď toto leto zomrel 63 ročný Robin Williams, celkom ma to zasiahlo. Nebolo to preto, že by som herca nejak zvlášť poznal. O nič vzdialenejších mi nie je ani tých 150 000 iných ľudí, ktorí každý deň zomierajú po celom svete. Rozdiel bol v tom, že Williams spáchal samovraždu. A že môj otec aj svokor majú tiež 63 rokov.

Niektorí teoretici mudrujú o tom, že samovražda je zbabelým činom. Ja si to nemyslím. Ja samovraždu vnímam ako čin, ktorý si vyžaduje oveľa viac odvahy, než má väčšina ľudí vo svojej osobnostnej výbave. Súhlasím s Kierkegaardom: „Samovražda je dôsledok existencie čistého myslenia.“ (Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift, kapitola III.)

Za seba môžem povedať, že na samovraždu nepomýšľam preto, lebo viac než rozumom žijem vášňou, túžbami a láskou, ktorá ma núti zatvárať oči pred nepochopiteľnou roklinou na oboch koncoch môjho života. Keď mi drsná pravdivosť noci zničí vierovyznanie a rozmláti na kusy moje krásne presvedčenia o dobrej večnosti s Bohom, zúfalá túžba spolu s láskou mi ráno pomôžu tie kusy pozbierať a znova niečo z toho pozliepať dokopy:

Michael Leunig

Moja bezmocnosť principiálne ovplyvniť trvácnosť vlastného individuálneho bytia ma dosť nepríjemne trýzni (buď sme veční, alebo zomrieme a rozložíme sa v zemi – akokoľvek to je, nič na tom nezmením). Ak ste videli film Moon (2009), viete ako sa cítim – asi tak ako keď Sam zistil, kam v skutočnosti vedie „modul na odlet naspäť na Zem.“ 

Našťastie človek občas narazí na povzbudenie šité na mieru. V lete som sa dočítal k takémuto (zúfalému, ale predsa) pokusu Martina Gardnera zmieriť rozpor toho, čo nám hovorí rozum a čo túžba:

„If there is another life, why has God so carefully concealed the evidence? Of course for Christians who believe in the Resurrection of Jesus, and the other revivals of the dead described in the New Testament, and for Spiritualists convinced they have talked with the departed, God has not concealed the evidence. But for the fideist who has no rational or empirical reason for believing in life after death – who, in fact, finds all the evidence on the other side – the afterlife is as hidden as God himself, as dark a mystery as time and evil and free will.

By faith the fideist believes that evidence for another life would destroy faith. It would destroy the emotional conviction that one’s life on earth, and the history of humanity on earth, are adventures with beginnings and ends. History, as well as individual lives, requires rounding with a sleep. “With our weak spirits,” said Chesterton, “we should grow old in eternity if we were not kept young by death. Providence has to cut immortality into lengths for us, as nurses cut the bread and butter into fingers.” (Monalive, part 2, chapter I.) If we knew that the celestial Emerald City were around the bend of death, and knew it with the kind of certainty that we know the existence of London or Paris, our lives would be disrupted by our impatience to get there. You must travel a road to reach the end of it, but jumping out a window will get you off the earth in just a few minutes.

To attribute the hiddenness of heaven to God’s mercy is – no fideist would deny it – an argument at which an atheist has every right to scoff. The atheist has a right to scoff at any attempt to justify the ways of God toward man. And not only the atheist! Who are we to tell God how to run his creation? (This is the burden of the book of Job.) All we can do is believe by faith that if heaven were not hidden, faith would not be the uncompelled leap it is.“

Martin Gardner: The WHYS of a philosophical scrivener.

Martin Gardner vo svojej knihe často cituje španielskeho spisovateľa a filozofa Miguela de Unamuna. Pozrime sa teda aj na Miguelovo vysvetlenie našej neistoty:

„Absolútna a úplná istota, že smrť značí úplný, definitívny a neodčiniteľný zánik osobného vedomia, čiže práve taká istota, ako že súčet troch uhlov v trojuholníku sa rovná dvom pravým, alebo absolútna a úplná istota, že naše osobné vedomie za takých či onakých podmienok pretrvá aj po našej smrti, pričom by súčasťou tejto istoty bolo najmä to nezvyčajné a nepodložené vedomie o večných odmenách alebo trestoch, obe tieto istoty by nám urobili život rovnako neznesiteľným.

Človek, ktorý sa pokladá za presvedčeného, že jeho smrťou sa navždy skončí jeho osobné vedomie a pamäť, jednako len prechováva v najskrytejšom kútiku svojej duše – hoci o tom ani sám nevie – akýsi neurčitý tieň, tieň tieňa neistoty; a kým vraví: „No tak, vychutnávajme tento pominuteľný život, veď iný nejestvuje!“, ticho duševného zákutia mu odpovedá: „Ktovie...“ Možno sa nazdáva, že to nepočuje, ale v skutočnosti to dobre počuje. A práve tak z v hĺbke duše veriaceho človeka, ktorý si uchováva vieru v budúci život, sa ozýva tlmený hlas neistoty, čo mu vnútri šepce: „Ktovie!...“ Tieto hlasy sú možno len bzukotom komára, keď medzi stromami v lese zavýja víchor; hoci si ten bzukot nevšímame, jednako nám vniká do ucha spolu s rachotom búrky. Veď ako by sme bez tejto neistoty mohli žiť?

Toto „A čo ak áno?“ a „Čo ak nie?“ je základom nášho vnútorného života.“ 

Miguel De Unamuno: Tragický pocit života v ľuďoch a národoch.

Páči sa mi, že Gardner je taký pokorný a úprimný a že Unamuno je taký bezočivý (ako vie, čo za hlasy kto počuje vo svojej hlave?) a obidvaja ma svojím spôsobom povzbudili. Ja už tradične pripájam svoj pohľad a výzvu: Milý Bože, naozaj si skrytý a neistota, v ktorej si nechal človeka je často neznesiteľná. Nedivím sa nikomu, kto spácha samovraždu. Som presvedčený, že by si sa mohol zjaviť jasnejšie. Neverím Unamunovi, že by to zruinovalo naše životy. Naopak, myslím si, že žiť s vedomím racionálnej istoty o Tebe a o možnosti večného zachovania nášho osobného vedomia by bolo prekrásne.

streda, 3. septembra 2014

Neprijateľnosť vlastnej smrti

“Predovšetkým si znovu pripomeňme Spinozovu myšlienku, že každá bytosť sa usiluje pretrvať v sebe, že toto úsilie je jej skutočnou podstatou a zahrňuje v sebe neobmedzený čas, a napokon že duch, či už vo svojich presných a jasných, alebo v hmlistých predstavách, usiluje sa pretrvať vo svojom bytí bez časového obmedzenia a toto svoje úsilie si aj náležite uvedomuje.
Lebo je vskutku nemožné predstaviť si samých seba ako nejestvujúce tvory bez akéhokoľvek úsilia, ktoré by umožnilo uvedomiť si svoju absolútnu nevedomosť, svoj vlastný zánik. Skús si predstaviť, čitateľ, pri plnom vedomí, aký by bol stav tvojej duše v hlbokom spánku; skús si vo svojom vedomí predstaviť nevedomie, a uvidíš to. Úsilie pochopiť take niečo vyvoláva úzkostný závrat. Nemôžeme si predsa predstaviť samých seba nejestvujúcich.”

Miguel de Unamuno

Skutočne si uvedomiť svoju smrteľnosť je hrozne ťažké. Je jednoduché si ju uvedomiť rozumovo, na úrovni intelektu – veď to poznáte, sylogizmy: Všetci ľudia sú smrteľní, Sokrates je človek, teda Sokrates je smrteľný. Je jednoduché pochopiť, že Sokrates musí zomrieť. Dokonca sa dá celkom ľahko prijať, že každý musí zomrieť. Ale uvidieť smrteľnosť môjho ja a naozaj túto skutočnosť prežiť je ťažké, možno až nemožné. Pohľad na vlastnú smrteľnosť môže byť neznesiteľný.


Takto túto ťažkosť vyjadril jeden môj blízky známy vysokého veku: “A čo spravíme s týmto bytom, keď zomriem? Predáme ho? A komu ho predáme?” Ani som nevedel, čo na to povedať. Unamuno to vystihol, nemôžeme si predsa predstaviť samých seba nejestvujúcich. Viem, že budem mŕtvy, ale rád by som potom bol pri tom, keď sa bude predávať tento byt…