Nad týmto
textom rovno lámem palicu. Nepoteší nikoho. Pre ateistov som veriaci slaboch,
pre veriacich nestály postmoderný relativista idiotsky mútiaci vodu. Ale
potreboval som ho napísať.
Boh je alebo nie je
Na viac,
než túto tautológiu som sa za svojich 30 rokov zatiaľ nezmohol. Misky váh
rozumu sa nakláňaju skôr proti viere v Boha. Na mojich osobných váhach to na stranu
Boha prevažujú posledné dve olovká – pocit a obrovská túžba po nesmrteľnosti.
Aj keď ma nebytie tých 13,7 miliardy rokov asi netrápilo (predpokladám, že som
nebol, aj keď presne to nemám ako vedieť), teraz som, a nedokážem sa zmieriť s
tým, že by som o nejaký čas už znova byť nemal. Celé moje vnútro zúfalo kričí
po Bohu, ktorý by ma spasil. Mám vieru, ale vzdávam sa akejkoľvek jej obhajoby,
lebo viem, že je absurdná.
Niektorí ľudia to majú inak
Pred časom
ma prekvapilo zistenie, že sú aj ľudia, ktorí netúžia byť večne. Už som stretol
dokonca človeka, ktorý vyslovene dúfa, že zanikne. A tiež iného, ktorý dúfa, že
Boh nie je. A ďalšieho, ktorý vravel, že Boh je, ale že dúfa, že nám nedá večné
životy. A aby bola táto kombinatorická matica kompletná, stretol som aj ženu,
ktorá je presvedčená o neexistencii Boha, ale dúfa v nesmrteľnosť. Prekvapilo
ma na tom celom, že viera neprichádza nutne v kombo-balíčkoch
teista-nesmrteľnosť, ateista-konečnosť.
Boh asi neintervenuje
Ak chcete
príbeh, tak:
Moje deti milujú skákanie. Na trampolíne, na posteli, alebo
asistované skákanie za ruky s dospelákmi. Po skákacích hradoch žiadostivo
poškuľujú, ale tým sa nemilosrdne vyhýbam. Dúfam, že časom pochopia, že
najlepšie veci v živote nestoja peniaze. Radosť sa nedá kúpiť, kupujú sa
len rozptýlenia. Navyše sú tie nafukovacie hrady tak odporne gýčové, že sa
bojím, že ak by som tam moje deti pustil, ja by som to tam zatiaľ od zhnusenia
ovracal.
V sobotu (teraz na Veľkú noc) na takom hrade skákalo
jedno sedemročné dievčatko. V mestskom parku Harlow, vo východnom
Anglicku. Potom zafúkal vietor a celý nafukovací hrad odfúklo. A dievčatko
pád zabil.
Ak chcete dáta, tak:
Denne vo svete zomrie 16 000 detí vo veku do 5 rokov.
Za rok je to viac než počet ľudí na Slovensku. Polovica z nich kvôli zlej
výžive. Tretina na respiračné ochorenia, hnačku alebo maláriu. Len zlomok
tvoria nafukovacie hrady a kanály bez poklopov. To dáva nádej, že sa
s tým snáď ešte niečo dá robiť. A naozaj, globálny trend nie je zlý:
detská úmrtnosť klesla za ostatných 25 rokov z 9,1% na 4,3% (pokles
o 52,7%). Ale aj tak je to stále desivé.
Dáta pre Slovensko:
Na Slovensku je detská úmrtnosť 0,527%. Ja s mojimi
tromi deťmi sa teda môžem tešiť, že s pravdepodobnosťou (1-0,00527)^3=98,4% sa nás detská smrť
nedotkne.
Moral of the story:
Odkedy mám deti a vnímam ich smrteľnosť, všetko
v živote získava pachuť – aj ak sa moje deti dožijú šťastnej staroby
a dodýchajú v pokoji a radosti, obklopení svojimi pravnúčatami
vo veku 110 rokov... stále sú na svete rodičia, ktorí vidia svoje dieťa zomrieť
od hladu, na zápal pľúc alebo pádom z odfúknutého nafukovacieho hradu.
Život je žalostne nespravodlivý. Vlny nezaslúženého
požehnania aj nezmyselného utrpenia a bolesti prichádzajú slepo náhodne.
Ktokoľvek tvrdí, že Boh má plán, berie na seba nezdvihnuteľné bremeno
vysvetľovania násilných detských smrtí. Dráždi ma, keď stretnem človeka, ktorý
verí, že Boh intervenuje v malicherných záležitostiach jeho dobre zabezpečeného
života a zároveň nezabráni podfúknutiu skákacieho hradu.
Božie zjavenie
Ako sa dá nahliadnuť Boh a spoznať jeho vôľa? Zázrak,
svedectvo, kniha... nič z toho. Zázraky sú nepoužiteľné. Akú má výpovednú
hodnotu zázrak? Samotný zázrak predsa nevypovedá nič o bezúhonnosti čarodejníka.
Zázrak dokazuje len to, že ten, kto ho vykonal je čarodejník. Ak uvidíte
niekoho urobiť zázrak a poviete si: „Ááá, on urobil zázrak, to musí byť
boží syn,“ tak ste sa nechali uniesť vlastnou nadinterpretáciou situácie.
Hlavný problém je ale iný: ja som zatiaľ nevidel žiaden zázrak.
Svedectvo druhých ľudí? Anecdotal evidence. Tak na to sa
teda nespolieham ani pokiaľ ide o recept na liečenie chrípky, nieto ešte
ak sa máme baviť o povahe Boha a obsahu Jeho vôle pre tento svet.
Cirkevné spoločenstvá, ktoré povzbudzujú svojich členov, aby na záver bohoslužby
išli povedať, ako Boh konal v ich živote, alebo aký zázrak videli, sa
dopúšťajú chyby. Po prvé je metodologickou chybou na základe takýchto
anekdotiek niečo inferovať o Bohu. Po druhé tak navodzú psychologický/sociálny tlak k podľahnutiu rôznym kognitívnym skresleniam
len preto, aby človek mohol povedať, že vidí, ako Boh koná v jeho živote.
Úprimný kresťan by v takom spoločenstve mal vstať, ísť dopredu
a povedať: „Tento týždeň som nijaké božie činy nevidel, naopak, bol som
svedkom náhodných dobrých aj zlých udalostí, život fackoval dobrákov
a favorizoval záporákov, ale občas to bolo aj naopak. Na nijakú modlitbu
som od Boha odpoveď nedostal – ani zázračnou udalosťou, ani hlasom v mojej
hlave. Zato sa mi darilo vnášať svojim konaním a postojmi svetlo do
chaosu. Keď som zachránil to mačiatko spod kolies kamióna a keď som sa
rozprával s tou babičkou v obchode, to bola pecka, vtedy som sa cítil
ako obraz Boha v tomto svete.“
Kniha? Len ktorá, tých svätých je viac. V každej je
množstvo múdrosti, ale žiaľ, nielen.
Mne pomôže len osobné zjavenie Boha. Modlím sa zaň každý
deň. Mám predstavu, že raz sa mi v hlave ozve jeho hlas, alebo že ma
naplní nespochybniteľný pocit istoty o dôležitých pravdách. Osobné
zjavenie je samozrejme neprenosné.
A čo morálka?
Kebyže nemám kresťanstvo, tak si nájdem inú zámienku pre to,
aby som sa mohol usilovať o to, čo všetci nazývajú „byť dobrým človekom“. Zatiaľ
som presvedčený, že konkrétne vierovyznanie nemá zásadný vplyv na to, ako sa
ľudia rozhodujú v etických otázkach. Našu kultúru formuje kresťanstvo
a humanizmus. Či veríme alebo nie, sme tak naočkovaní pre celkom dobrý
spôsob života. Vôbec neviem, čo spraví s medziľudskými vzťahmi postupná
smrť kresťanstva v našej kultúre. Naivne verím, že svet sa zatiaľ stále
zlepšuje. Píšem vágne – o tomto všetkom existujú články a štúdie. Tie
nie sú z osobného hľadiska úplne najpodstatnejšie. Ja viem, že sa
rozhodujem pre to, čo intuitívne cítim ako správne. Keby bol nejaký náboženský
príkaz v rozpore s mojou morálnou intuíciou, asi by som skôr
spochybnil ten náboženský príkaz než intuíciu. Odhadujem, že to takto má
väčšina ľudí.
A ako (na 98,4%) vychováš tie svoje deti?
To je najväčší problém. Deťom sa nedá dookola hovoriť:
„neviem“ a „je to zložitejšie“. Zvolili sme brutálne úprimný model
výchovy. Na všetko sa snažíme deťom odpovedať pravdivo, najlepšie ako len
vieme, a primerane ich veku. Sexuálna výchova je paráda, tam už základy
majú. Kým v ZOO podobne staré deti obdivujú, ako sa šimpanzy škeria,
Agátka konštatuje, že majú obrovské semenníky. Ale sexuálna výchova je šuviks
oproti náboženstvu. Ako majú vychovávať k viere dvaja rozbití
veriaci-neveriaci? Nechcem, aby sa Ježiš zaradil do ich hláv hneď vedľa Malej
morskej panny a Janka Hraška. Ale zároveň by som bol rád, keby si nejaké
náboženské cítenie rozvíjali – už len preto, aby náhodou nepremeškali, ak sa
Boh rozhodne osobne zjaviť im. (To je tak polo-vtipom. Myslím si, že zjavenie sa
premeškať nedá.)
Neviem, čo si vyberú časom moje deti, ale ja ich určite
neplánujem zveriť do rúk vychovávateľom v nedeľných besiedkach, dorastoch
a mládežiach. A to z rovnakého dôvodu ako prečo im neklamem o vianočných
darčekoch a Ježiškovi. Nechcem, aby jedného dňa mali problém, aký som mal ja,
keď som musel z náboženského šuflíka mojej hlavy vyhadzovať rozprávky (Adam a Eva,
celosvetová potopa, náboženský fanatik, ktorý ide zabiť syna a podobne).
Nie je to statický
obraz
Moja viera sa vyvíja a mení. Toto nie je vyznanie,
ktoré chcem vytesať do kameňa. Je to aktuálny stav mojej mysle. Keď si ľahnem
do postele a zavriem oči, vydesený z upadania do ničoty vydýchnem večernú modlitbu a budem oveľa veriacejší ako teraz.
Dúfam, že sa moja viera niekam posunie. Dúfam, že to bude
bližšie k pravde, a dúfam, že v tej pravde bude Boh.
Čakám na zjavenie.
