Je na smrti aj niečo dobré?

Tento text je voľným pokračovaním mojich "heretických" úvah.

Akokoľvek mi je odporné to, čo teraz napíšem, ale áno – vytrvalým hľadaním sa dá nájsť čosi dobré aj na smrti. Vidím nadvihnuté obočie, tak jedným dychom dodávam, že overall je smrť blízkych aj vlastná to najhnusnejšie, najkrutejšie a najbolestivejšie, čo nás čaká.

Tvorivý nástroj evolúcie

Smrť je základný tvorivý nástroj evolúcie. Príroda trestá chyby smrťou. Slabí a priemerní zomierajú. Najlepšie adaptovaní sa rozmnožujú a zomierajú až o kúsok neskôr. Oživujúcim dychom, ktorý spravil z hliny ľudí, je náhodná genetická mutácia a nemilosrdná smrť slabým. Bez smrti by nevznikol človek. Viac než 99% všetkých živočíšnych druhov už vyhynulo, darmo sa Noe snažil. Biblický obraz stvorenia popisuje umelca, ktorý sústredene šesť dní kreslí svet a nakoniec povie “toto je veľmi dobré“. Prírodný obraz stvorenia ukazuje umelca, ktorý 3,5 miliardy rokov ukladá na plátno náhodné čarbanice a špliechance a raz za čas si niečo z toho odloží nabok so slovami: „môže byť.“

Vzácnosť života

14 miliárd rokov som nebol, ale teraz chvíľu žijem. V neinformovanom očakávaní vlastnej smrti. Je tu možnosť, že potom znova nebudem. Je to veľmi reálna a skľučujúca možnosť. O to vzácnejších je týchto pár výnimočných rokov. Ťažko povedať, ako presne sa to má prekladať do konkrétnych rozhodnutí života: menej sedieť na poradách, viac sedieť na slniečku? Neviem, záleží asi na tom, pri akej činnosti človek najviac cíti, že je živý.

 

Smrť odstraňuje hlúpe strachy

Smrť lieči pocity vlastnej trápnosti. Aj ja, aj tí, čo sa na mojej trápnosti smejú budeme o pár rokov kŕmiť v zemi červíky vlastnými telami. Tak aká trápnosť? Radšej byť trápny, než premeškať príležitosť zažiť radosť z iného človeka, tvorivosti alebo proste samotného bytia.

I. Yalom o smrti vraví toto: „Death cures psychoneurosis. In a sense all these neurotic concerns--fear of rejection, interpersonal concerns--seem to melt away, and people get another perspective on their lives. The important things are really important, and the trivia of life is trivialized.“

Smrť urýchľuje rozhodovanie

Kebyže mám povedzme 10-krát viac času, prípadne rovno celú večnosť, tak asi ešte váham, čo ísť študovať, či už sa ženiť a s kým, a či už začať privádzať na svet tie deti. Smrť nabáda k rozhodnosti. Nedostatok času núti ku kompromisom. Ale asi sme na to nejak adaptovaní. Vieme si časom svoje kompromisy obľúbiť. A nakoniec vniesť zmysel do chaosu – tak si ja interpretujem, čo to znamená „žiť na obraz boží“. Núka sa malá heréza: pri pohľade na nedokonalý svet okolo (napr. problem of evil) to vyzerá, ako keby aj boh tvoril tento svet pod časovým tlakom.

Aj tak je to bieda

OK, vzdávam sa. Sú to chabé pokusy nájsť niečo pekné na tej hnusobe. Vzletne to znie: „tvorivý nástroj evolúcie“, „vnášať zmysel do chaosu“. Ale do pekla, nebavíme sa o planktóne, ale o konkrétnych umierajúcich ľuďoch. Tí zomierajú vždy priskoro.

Nie, zatiaľ sa s ňou neviem zmieriť.

Je to zložitejšie

Nad týmto textom rovno lámem palicu. Nepoteší nikoho. Pre ateistov som veriaci slaboch, pre veriacich nestály postmoderný relativista idiotsky mútiaci vodu. Ale potreboval som ho napísať.

Boh je alebo nie je

Na viac, než túto tautológiu som sa za svojich 30 rokov zatiaľ nezmohol. Misky váh rozumu sa nakláňaju skôr proti viere v Boha. Na mojich osobných váhach to na stranu Boha prevažujú posledné dve olovká – pocit a obrovská túžba po nesmrteľnosti. Aj keď ma nebytie tých 13,7 miliardy rokov asi netrápilo (predpokladám, že som nebol, aj keď presne to nemám ako vedieť), teraz som, a nedokážem sa zmieriť s tým, že by som o nejaký čas už znova byť nemal. Celé moje vnútro zúfalo kričí po Bohu, ktorý by ma spasil. Mám vieru, ale vzdávam sa akejkoľvek jej obhajoby, lebo viem, že je absurdná.

Niektorí ľudia to majú inak

Pred časom ma prekvapilo zistenie, že sú aj ľudia, ktorí netúžia byť večne. Už som stretol dokonca človeka, ktorý vyslovene dúfa, že zanikne. A tiež iného, ktorý dúfa, že Boh nie je. A ďalšieho, ktorý vravel, že Boh je, ale že dúfa, že nám nedá večné životy. A aby bola táto kombinatorická matica kompletná, stretol som aj ženu, ktorá je presvedčená o neexistencii Boha, ale dúfa v nesmrteľnosť. Prekvapilo ma na tom celom, že viera neprichádza nutne v kombo-balíčkoch teista-nesmrteľnosť, ateista-konečnosť.

Boh asi neintervenuje

Ak chcete príbeh, tak:

Moje deti milujú skákanie. Na trampolíne, na posteli, alebo asistované skákanie za ruky s dospelákmi. Po skákacích hradoch žiadostivo poškuľujú, ale tým sa nemilosrdne vyhýbam. Dúfam, že časom pochopia, že najlepšie veci v živote nestoja peniaze. Radosť sa nedá kúpiť, kupujú sa len rozptýlenia. Navyše sú tie nafukovacie hrady tak odporne gýčové, že sa bojím, že ak by som tam moje deti pustil, ja by som to tam zatiaľ od zhnusenia ovracal.

V sobotu (teraz na Veľkú noc) na takom hrade skákalo jedno sedemročné dievčatko. V mestskom parku Harlow, vo východnom Anglicku. Potom zafúkal vietor a celý nafukovací hrad odfúklo. A dievčatko pád zabil.

Ak chcete dáta, tak:

Denne vo svete zomrie 16 000 detí vo veku do 5 rokov. Za rok je to viac než počet ľudí na Slovensku. Polovica z nich kvôli zlej výžive. Tretina na respiračné ochorenia, hnačku alebo maláriu. Len zlomok tvoria nafukovacie hrady a kanály bez poklopov. To dáva nádej, že sa s tým snáď ešte niečo dá robiť. A naozaj, globálny trend nie je zlý: detská úmrtnosť klesla za ostatných 25 rokov z 9,1% na 4,3% (pokles o 52,7%). Ale aj tak je to stále desivé.

Dáta pre Slovensko:

Na Slovensku je detská úmrtnosť 0,527%. Ja s mojimi tromi deťmi sa teda môžem tešiť, že s pravdepodobnosťou (1-0,00527)^3=98,4% sa nás detská smrť nedotkne.

Moral of the story:

Odkedy mám deti a vnímam ich smrteľnosť, všetko v živote získava pachuť – aj ak sa moje deti dožijú šťastnej staroby a dodýchajú v pokoji a radosti, obklopení svojimi pravnúčatami vo veku 110 rokov... stále sú na svete rodičia, ktorí vidia svoje dieťa zomrieť od hladu, na zápal pľúc alebo pádom z odfúknutého nafukovacieho hradu.

Život je žalostne nespravodlivý. Vlny nezaslúženého požehnania aj nezmyselného utrpenia a bolesti prichádzajú slepo náhodne. Ktokoľvek tvrdí, že Boh má plán, berie na seba nezdvihnuteľné bremeno vysvetľovania násilných detských smrtí. Dráždi ma, keď stretnem človeka, ktorý verí, že Boh intervenuje v malicherných záležitostiach jeho dobre zabezpečeného života a zároveň nezabráni podfúknutiu skákacieho hradu.

Božie zjavenie

Ako sa dá nahliadnuť Boh a spoznať jeho vôľa? Zázrak, svedectvo, kniha... nič z toho. Zázraky sú nepoužiteľné. Akú má výpovednú hodnotu zázrak? Samotný zázrak predsa nevypovedá nič o bezúhonnosti čarodejníka. Zázrak dokazuje len to, že ten, kto ho vykonal je čarodejník. Ak uvidíte niekoho urobiť zázrak a poviete si: „Ááá, on urobil zázrak, to musí byť boží syn,“ tak ste sa nechali uniesť vlastnou nadinterpretáciou situácie. Hlavný problém je ale iný: ja som zatiaľ nevidel žiaden zázrak.

Svedectvo druhých ľudí? Anecdotal evidence. Tak na to sa teda nespolieham ani pokiaľ ide o recept na liečenie chrípky, nieto ešte ak sa máme baviť o povahe Boha a obsahu Jeho vôle pre tento svet. Cirkevné spoločenstvá, ktoré povzbudzujú svojich členov, aby na záver bohoslužby išli povedať, ako Boh konal v ich živote, alebo aký zázrak videli, sa dopúšťajú chyby. Po prvé je metodologickou chybou na základe takýchto anekdotiek niečo inferovať o Bohu. Po druhé tak navodzú psychologický/sociálny tlak k podľahnutiu rôznym kognitívnym skresleniam len preto, aby človek mohol povedať, že vidí, ako Boh koná v jeho živote. Úprimný kresťan by v takom spoločenstve mal vstať, ísť dopredu a povedať: „Tento týždeň som nijaké božie činy nevidel, naopak, bol som svedkom náhodných dobrých aj zlých udalostí, život fackoval dobrákov a favorizoval záporákov, ale občas to bolo aj naopak. Na nijakú modlitbu som od Boha odpoveď nedostal – ani zázračnou udalosťou, ani hlasom v mojej hlave. Zato sa mi darilo vnášať svojim konaním a postojmi svetlo do chaosu. Keď som zachránil to mačiatko spod kolies kamióna a keď som sa rozprával s tou babičkou v obchode, to bola pecka, vtedy som sa cítil ako obraz Boha v tomto svete.“

Kniha? Len ktorá, tých svätých je viac. V každej je množstvo múdrosti, ale žiaľ, nielen.

Mne pomôže len osobné zjavenie Boha. Modlím sa zaň každý deň. Mám predstavu, že raz sa mi v hlave ozve jeho hlas, alebo že ma naplní nespochybniteľný pocit istoty o dôležitých pravdách. Osobné zjavenie je samozrejme neprenosné.

A čo morálka?

Kebyže nemám kresťanstvo, tak si nájdem inú zámienku pre to, aby som sa mohol usilovať o to, čo všetci nazývajú „byť dobrým človekom“. Zatiaľ som presvedčený, že konkrétne vierovyznanie nemá zásadný vplyv na to, ako sa ľudia rozhodujú v etických otázkach. Našu kultúru formuje kresťanstvo a humanizmus. Či veríme alebo nie, sme tak naočkovaní pre celkom dobrý spôsob života. Vôbec neviem, čo spraví s medziľudskými vzťahmi postupná smrť kresťanstva v našej kultúre. Naivne verím, že svet sa zatiaľ stále zlepšuje. Píšem vágne – o tomto všetkom existujú články a štúdie. Tie nie sú z osobného hľadiska úplne najpodstatnejšie. Ja viem, že sa rozhodujem pre to, čo intuitívne cítim ako správne. Keby bol nejaký náboženský príkaz v rozpore s mojou morálnou intuíciou, asi by som skôr spochybnil ten náboženský príkaz než intuíciu. Odhadujem, že to takto má väčšina ľudí.

A ako (na 98,4%) vychováš tie svoje deti?

To je najväčší problém. Deťom sa nedá dookola hovoriť: „neviem“ a „je to zložitejšie“. Zvolili sme brutálne úprimný model výchovy. Na všetko sa snažíme deťom odpovedať pravdivo, najlepšie ako len vieme, a primerane ich veku. Sexuálna výchova je paráda, tam už základy majú. Kým v ZOO podobne staré deti obdivujú, ako sa šimpanzy škeria, Agátka konštatuje, že majú obrovské semenníky. Ale sexuálna výchova je šuviks oproti náboženstvu. Ako majú vychovávať k viere dvaja rozbití veriaci-neveriaci? Nechcem, aby sa Ježiš zaradil do ich hláv hneď vedľa Malej morskej panny a Janka Hraška. Ale zároveň by som bol rád, keby si nejaké náboženské cítenie rozvíjali – už len preto, aby náhodou nepremeškali, ak sa Boh rozhodne osobne zjaviť im. (To je tak polo-vtipom. Myslím si, že zjavenie sa premeškať nedá.)

Neviem, čo si vyberú časom moje deti, ale ja ich určite neplánujem zveriť do rúk vychovávateľom v nedeľných besiedkach, dorastoch a mládežiach. A to z rovnakého dôvodu ako prečo im neklamem o vianočných darčekoch a Ježiškovi. Nechcem, aby jedného dňa mali problém, aký som mal ja, keď som musel z náboženského šuflíka mojej hlavy vyhadzovať rozprávky (Adam a Eva, celosvetová potopa, náboženský fanatik, ktorý ide zabiť syna a podobne).

Nie je to statický obraz

Moja viera sa vyvíja a mení. Toto nie je vyznanie, ktoré chcem vytesať do kameňa. Je to aktuálny stav mojej mysle. Keď si ľahnem do postele a zavriem oči, vydesený z upadania do ničoty vydýchnem večernú modlitbu a budem oveľa veriacejší ako teraz.

Dúfam, že sa moja viera niekam posunie. Dúfam, že to bude bližšie k pravde, a dúfam, že v tej pravde bude Boh.

Čakám na zjavenie.

Nosí Ježiško darčeky?

Krátka správa pre všetky deti, ktoré možno googlia odpoveď na v týchto dňoch horúcu otázku: Nosí Ježiško darčeky?

Odpoveď: Nie. Ježiško nenosí darčeky.

Dôkaz: Over si to skrytou kamerou alebo proste stráž celý deň stromček tak, aby sa k nemu nevedeli rodičia nepozorovane s darčekmi prikradnúť - buď sa nakoniec priznajú a darčeky tam prinesú bez tajností, alebo jednoducho nedostaneš darčeky.

Keď už máme vyriešenú otázku Ježiška a darčekov, bolo by dobré zamyslieť sa aj nad ďalšími náboženskými príbehmi, ktorým nás v detsve učili. Bol naozaj nejaký Adam a Eva? Bola tu globálna potopa? Bol Abrahám naozaj taký pako, že chcel zabiť svojho syna? A apoštol Pavol ho dával za príklad dobrej viery? Naozaj Ježiš kriesil mŕtvych a sám vstal z hrobu?

Je ťažké byť dnes kresťanom, keď je biblia plná takýchto príbehov. Ale na druhej strane, netreba z jasličiek spolu so špinavou slamou vysypať aj Ježiška a všetko, čomu sa od neho môžme naučiť. Prajem pekné Vianoce a úspešné hľadanie si toho správneho miesta na osi medzi materialistickým monizmom a "z reťaze utrhnutým" náboženským fanatizmom.

"If the reader would like to know where I stand on the question of religion, I will say briefly: I believe that just about all the world's religions are full of myths and superstitions, but behind them all lies a vital truth. I don't believe that the religions themselves know what this truth is, but the truth is there nevertheless. By contrast, I would say that atheism, though free from the falsehoods, myths and superstitions of the religions, has no insight into the important truths that the religions dimly but incorrectly perceive. Thus, I think of atheism as blind and the religions as having vision, but the vision is distorted. Atheism is static and is not getting anywhere; the religions, with all their faults (and the faults are many!), are at least dynamic and are slowly but surely overcoming their errors and converging to the truth. Although I attend no church, I am closer to religion as a whole than to atheism."
Raymond M. Smullyan, Who knows?

Happy birthday, bro!

Že mám veľmi rád Bobbyho McFerrina je asi jasné, lebo veď tuto a vtedy a tamto.

Dnes sa tento chlapík dožil 65. narodenín. Na dôchodcu celkom srší energiou (koncert spred roka):



Na projekte SpiritYouAll sa mi najviac páči jedno: kým mnoho reprezentantov kresťanstva, "kresťanských" kapiel a učiteľov sa svojou aktivitou na Ježišovi dopúšťa krádeže identity (lebo ho dezinterpetujú, sľubujú v jeho mene veci, ktoré nikto nesplní, alebo sú proste iba nevkusní), v diele Bobbyho mám skôr pocit opačný - Ježišovi robí službu, keď mu prepožičiava svoju identitu a kresťanskú popkultúru pozdvihuje z prachu jej biedy.

A tu je aj pár slov, aby sme mohli posúdiť, či to celé myslí fakt vážne:

Divine Embarrassment

Človeku je z toho do plaču: ľudia v mene jedného náboženstva zabíjajú iných ľudí. Hrozné zabitie dekadentných vtipkárov sa celkom silne dotklo aj mňa, Paríž je predsalen bližšie ako Irak a Sýria, či ako centrálna Afrika, kde pre zmenu zabíjajú a vyháňajú moslimov v mene kresťanstva.


Ateistický filozof Maarten Boudry zhodou okolností 3 dni pred parížskym masakrom na svojom twitteri napísal takto výstižný vtip:

Argument from Divine Embarrassment. 
If you were God, looking upon your earthly representatives, wouldn't you want to hide? 
Ergo: God exists.


Neviem, kde sa v týchto momentoch skrýva Boh. Ale je mi jasné, že každý normálny človek toto zlo páchané v mene Boha vo svete odsudzuje. Ja viem, čo by som robil, keby som bol na mieste Boha. A vie to každé malé decko aj každý filmový režisér - dobrý superhrdina by si siedmeho januára navliekol nejaký farebný oblek s plápolajúcim plášťom a utekal by do redakcie roztopiť teroristom náboje v zásobníku. Alebo im aspoň rozviazať šnúrky na topánkach, nech sa groteskne potknú a popadajú na nos rovno pred dverami satirickej redakcie. Boh to ale nespravil a ľudia prišli o život. Denne prichádzajú.

Každý správny superhrdina vie, že treba utekať do Sýrie a nedovoliť šialencom upaľovať malé deti. Prečo Boh vyzerá, ako keby to nevedel?

Neviem.



Slunce kdesi mezi lesy
spadlo do studánky,
Pámbu mlčí, asi čte si,
tiše šustí stránky…

Jsme sami kdesi mezi lesy,
zmatení a čistí,
vánek tiše listuje si
ve spadaném listí…

Nad Kopečkem už se stmívá
kdosi zvony rozeznívá…
Já je slyším, Bože krutý,
jen tvá moudrá ústa ne,
dej mi aspoň zemřít u tý,
co tu po mně zůstane…

Světlo vidím, Bože krutý,
jen tvé moudré oči ne,
dej mi aspoň zemřít u tý,
co vedle mne spočine…

Bolest cítím, Bože krutý,
chybí mi tvé doteky,
dej mi aspoň zemřít u tý,
s kterou budu navěky…

Slunce kdesi mezi lesy
spadlo do studánky,
Pámbu mlčí, asi čte si,
tiše šustí stránky…
Karel Plíhal: Kopeček (Vzduchoprázdniny)

Voltaire: Myšlienky

Keď už som napísal, čo Voltaire nenapísal, dostal som chuť prečítať si niečo z toho, čo skutočne napísal. Padla mi do rúk kapitola "Boh" z knižočky Myšlienky alebo rozum podľa abecedy. Rozhodne stojí za prečítanie:

Bohoslovec Logomachos sa cestou do Skýtie zastavil na úpätí Kaukazu, na hraniciach Kolchidy. Dobrý starec Dondindak kľačal vo svojej nízkej izbe so ženou, piatimi synmi a piatimi dcérami, aby sa spevom poďakovali Bohu za skromné jedlo.

Logomachos: Čo to robíš, ty modloslužobník?

Dondindak: Nie som modloslužobník.

Logomachos: Musíš byť modloslužobník, lebo si Skýt, a nie Grék. Nože mi povedz, čo si to spieval vo svojej barbarskej skýtčine?

Dondindak: Všetky jazyky znejú Pánovi rovnako príjemne. Spievali sme jeho chválu.

Logomachos: Čudné. Skýtska rodina sa modlí k Bohu, hoci sme ich o ňom nepoučili! No uvidíme, či sa vyznáš v katechizme. Prečo sa modlíš k Bohu?

Dondindak: Lebo sa máme klaňať Najvyššej Bytosti, od ktorej nám všetko pochádza.

Logomachos: Na barbara to nie je zlé. A o čo ho prosíš?

Dondindak: Ďakujem mu za všetko dobré, čo mám, aj za zlé, čím ma skúša. Ale chránim sa žiadať ho o niečo, on vie lepšie ako my, čo potrebujeme, o nič by som si netrúfal prosiť, ani o krásne počasie, keď môj sused ho možno prosí o dážď.

Logomachos: Ach, vedel som, že povieš nejakú hlúposť. Pozrime sa na vec z vyššieho hľadiska. Povedz, barbar, kto ti povedal, že Boh jestvuje?

Dondindak: Celá príroda.

Logomachos: To nestačí. Ako si predstavuješ Boha?

Dondindak: Ako svojho stvoriteľa. Svojho pána, ktorý ma odmení, ak budem konať správne , a potrestá, keď sa dopustím niečoho zlého.

Logomachos: To sú hlúposti a malichernosti! Pristúpme k tomu hlavnému. Je Boh nekonečný secundum quid (podľa niečoho) alebo podľa podstaty?

Dondindak: Nerozumiem vám.

Logomachos: Hlupák! Je Boh na jednom mieste, mimo akéhokoľvek miesta, alebo na každom mieste?

Dondindak: Neviem... Ako sa vám bude páčiť.

Logomachos: Somár! Môže urobiť, aby sa stalo to, čo sa vôbec nestalo, aby palica nemala dva konce? Vidí budúcnosť ako budúcnosť, alebo ako prítomnosť? Ako si počína, keď stvorí bytosť z ničoty a bytie obráti v ničotu?

Dondindak: Nikdy som o týchto veciach neuvažoval.

Logomachos: Hlava dubová! Nuž, musím sa k tebe znížiť a prispôsobiť sa. Počúvaj, priateľu, veríš, že hmota môže byť večná?

Dondindak: Čo ma je po tom, či trvá večne alebo nie? Ja večne netrvám. Boh je vždy môj pán; dal mi vedieť, čo je spravodlivosť, a ja sa tým musím riadiť. Nechcem byť filozofom, chcem byť človekom.

Logomachos: To je robota s takýmto tupcom! Poďme zaradom: Čo je to Boh?

Dondindak: Môj zvrchovaný pán, môj sudca, môj otec.

Logomachos: Na to sa nepýtam. Aká je jeho prirodzenosť?

Dondindak: Byť mocným a dobrým.

Logomachos: Má duchovnú alebo telesnú podstatu?

Dondindak: Ako to môžem vedieť?

Logomachos: Čože? Ty nevieš, čo je to duch?

Dondindak: Veru nie. A načo by mi to bolo? Bol by som potom spravodlivejší? Bol by som lepší manžel, otec, lepší pán, lepší občan?

Logomachos: Musíš sa rozhodne naučiť, čo je to duch. Počúvaj: Je to, je to... Poviem ti to inokedy.

Dondindak: Bojím sa, že mi povete skôr to, čo nie je, ako to, čo je. Dovoľte, aby som sa teraz na niečo spýtal ja. Videl som kedysi jeden z vašich chrámov. Prečo zobrazujete Boha s dlhou bradou?

Logomachos: To je veľmi ťažká otázka, vyžaduje si predbežné poučenie.

Dondindak: Skôr než ma poučíte, poviem vám, čo sa mi raz prihodilo. Práve som dostaval záchod na konci záhrady, keď vtom počujem krta, ako sa zhovára s chrústom. "To je krásna budova," povedal krt. "Istotne ju postavil nejaký mocný krt." "Žartujete? Staviteľom tejto budovy je určite nejaký geniálny chrúst." Vtedy som sa rozhodol, že nikdy nebudem viesť nijaké dišputy.

Dieťa v jasličkách a dieťa v kanáli

Najsilnejšia scéna z Dostojevského Bratov Karamazovcov je rozhovor Ivana a Aľošu. Rozprávajú sa o Bohu a o zle. Problém zla som nikde nevidel naformulovaný lepšie ako tu:

“But I've still better things about children. I've collected a great, great deal about Russian children, Alyosha. There was a little girl of five who was hated by her father and mother, ‘most worthy and respectable people, of good education and breeding.’ You see, I must repeat again, it is a peculiar characteristic of many people, this love of torturing children, and children only. To all other types of humanity these torturers behave mildly and benevolently, like cultivated and humane Europeans; but they are very fond of tormenting children, even fond of children themselves in that sense. It's just their defenselessness that tempts the tormentor, just the angelic confidence of the child who has no refuge and no appeal, that sets his vile blood on fire. In every man, of course, a demon lies hidden—the demon of rage, the demon of lustful heat at the screams of the tortured victim, the demon of lawlessness let off the chain, the demon of diseases that follow on vice, gout, kidney disease, and so on."

“This poor child of five was subjected to every possible torture by those cultivated parents. They beat her, thrashed her, kicked her for no reason till her body was one bruise. Then, they went to greater refinements of cruelty—shut her up all night in the cold and frost in a privy, and because she didn't ask to be taken up at night (as though a child of five sleeping its angelic, sound sleep could be trained to wake and ask), they smeared her face and filled her mouth with excrement, and it was her mother, her mother did this. And that mother could sleep, hearing the poor child's groans! Can you understand why a little creature, who can't even understand what's done to her, should beat her little aching heart with her tiny fist in the dark and the cold, and weep her meek unresentful tears to dear, kind God to protect her? Do you understand that, friend and brother, you pious and humble novice? Do you understand why this infamy must be and is permitted? Without it, I am told, man could not have existed on earth, for he could not have known good and evil. Why should he know that diabolical good and evil when it costs so much? Why, the whole world of knowledge is not worth that child's prayer to ‘dear, kind God’! I say nothing of the sufferings of grown-up people, they have eaten the apple, damn them, and the devil take them all! But these little ones! I am making you suffer, Alyosha, you are not yourself. I'll leave off if you like.”

“Never mind. I want to suffer too,” muttered Alyosha.

Ak takáto pasáž z knižky nerozdrví vašu teodiceu na prach, možno pomôže skutočný príbeh, nie z knižky, ale z novín:

http://nitra.sme.sk/c/7532655/vodarov-stihaju-za-smrt-dietata-ktore-spadlo-do-sachty.html?ref=tit

Zlodej ukradne poklop kanálu, niekto to zakryje doskou a malé dieťa do toho kanála spadne. Po páde 5 metrovou šachtou sa ocitne v kanalizačnej rúre. Pozrite sa na to z pohľadu toho dieťaťa - ste v tme úzkeho kanála, prúd splaškov vás vlečie niekam, ale ani neviete kam, lebo sa topíte v špinavej vode a exkrementoch. Neviete, kde ste, kde sú rodičia, čo sa deje. Ste absolútne vydesení a vdychujete odpadovú vodu. Neexistuje väčšia hrôza ani horšia smrť. Keby sa toto stalo môjmu dieťaťu, zošalel by som.

Boh sa pozerá na svet my sme vraj jeho deti. On z toho nezošalie? Alebo nie je všemocný? Alebo nie je dobrý? Alebo nie je? Neviem, čo by bolo najhoršie.

Takáto smrť dieťaťa sa nedá pochopiť.

Je advent. Pre mňa obdobie pripomínania si toho, že napriek všetkej biede nič lepšie ako kresťanstvo nemám. Neviem, kam inam by som si zašiel po nádej do života. Ako sa mám ale tešiť z dieťatka narodeného v jasličkách, keď myslím na dieťa zomierajúce v kanáli?

Boh a deti

Moja staršia dcéra ešte nič netuší o Bohu na verbálnej alebo inak vedomej úrovni. Akékoľvek jej poznanie o Bohu má nulový prienik s tým typom porozumenia, ktoré je potrebné pre vzťah, a ktoré má napríklad o iných konceptoch (poznanie rodiny, susedov, niekoľkých konkrétnych zvierat,...). A myslím si, že to nie je špecifická črta nášho dieťaťa, ale prirodzená “bezbožnosť” prislúchajúca vývojovému stupňu dvojročných detí.

Konštatujem teda: Malé deti majú vzťah s rodičmi, so susedmi, poznajú tetu v obchode, majú rady zvieratká a rozpoznávajú geografické miesta, ktoré navštevujú. Ale nemajú vzťah s Bohom. Nemajú reálne poznanie Boha. V ich vedomí rozumejú Bohu rovnako ako číslovkám nad desať miliónov alebo národnému hospodárstvu.

Boh túžiaci po vzťahu s človekom stvoril svet, v ktorom absolútne nemá aktívny vzťah s tým najmilším a najkrajším, čo medzi ľuďmi je – s deťmi. A nikdy som nenarazil na apologéta zaoberajúceho sa touto myšlienkou.

 

Týmto textom sa nesnažím zosmiešniť Boha. Boha poznám tak málo a je pre mňa tak tajuplný, že by som to nedokázal. Týmto postrehom sa skôr snažím vysloviť vlastnú pochybnosť nad konceptom priateľského osobného Boha, s ktorým “môžeš mať vzťah aj ty”. Vylievam si tu horkosť na kňaza, ktorý mi povedal, že modlitba má byť skutočným rozhovorom s Bohom, rozhovorom, v ktorom hovoria obidve strany; na kazateľa, ktorý mi rozprával o tom, ako mu Boh hovorí, čo má robiť; na nespočet veriacich známych, ktorí tvrdia, že “Ježiš je ich priateľ”.

Takéto moderné, kamarátske (v niečom paradoxne priam profánne) poňatie Boha spôsobuje v ľuďoch, ktorí Boha vo svojej hlave nepočujú a jeho pôsobenie v zjavne prirodzenom chode sveta nevidia, dosť nepríjemné napätie, falošné očakávania a sklamanie.

Ako si dodať nádej na záver? Možností je viac, od príklonu k východokresťanskej rituálnosti, kde je svätosť Boha naozaj ukrytá za zložitými rituálmi a kde Boh len tak neskáče, ako si kto píska, cez šírenie reálnej skeptickej spätnej väzby kazateľom šíriacim poverčivé bizarnosti, až po - áno, toto by som si prial najviac: Keby tak Boh naozaj konečne jednoznačne prehovoril. Nielen do hláv pár ľudí. Normálne verejne. A vysvetlil, ako sa veci majú. Nech v tom máme všetci konečne jasno. To by som veľmi ocenil.

A Breakfast with the Master

Čas na nedeľné zamyslenie, tentokrát vďaka Raymondovi Smullyanovi.

Rozprávanie o zázrakoch

Keď som mal asi 15 rokov, počul som jedného pána rozprávať jeho životné svedectvo o tom, ako sa „obrátil“ – prijal vieru v Boha. Ako mladý bojoval vo vojne. Narukoval ako neveriaci, z vojny sa vracal ako kresťan. Jeho život sa zmenil, keď musel prejsť cez mínové pole. Existenciálny strach ho donútil modliť sa slovami „Bože, prosím, ak si, zachráň ma a daj aby som prežil túto vojnu. Ak ma zachrániš, stanem sa tvojím verným nasledovníkom.“ Nám o tomto rozprával ako o zázraku, ktorý preňho Boh vykonal.

Vtedy som mu trochu závidel, pretože ja som takéto „zázraky“ nezažíval. Až neskôr mi napadli kritickejšie myšlienky – koľkí vojaci sa modlili čosi podobné, ale keďže ich nejaký granát alebo mína rozcuchali na kusy, nemajú komu rozprávať svoje svedectvá o tom, ako Boh „zázrak“ nevykonal? A koľkí vojaci sa nemodlili a prežili? Keby niekto nahlas rozprával o tom, ako sa nemodlil a napriek tomu prežil, ľudia by to možno pokladali za neslušné chválenkárstvo. Ale nie je rovnako neskromným chválenkárstvom rozprávať o tom, ako som sa modlil a prežil som a tvrdiť, že to Boh vykonal zázrak?



Keď počujem s vďačnosťou rozprávať nejakého kresťana o tom, ako ho Boh uzdravil z rakoviny, teším sa a prežívam vďačnosť s ním. Zároveň si uvedomujem, že niekde inde nejaký iný kresťan na rakovinu zomrel, a nikdy mi neporozpráva svedectvo o tom, ako ho Boh neuzdravil.

Svedectvá kresťanov môžu byť naozaj nádhernými a možno aj pravdivými príbehmi o zvláštnom zasahovaní Boha do prirodzeného behu vecí – ale pre mňa osobne je oveľa jednoduchšie vidieť v nich iba radostné výkriky vďaky náhodných víťazov veľkej lotérie.

Je prirodzené zdieľať medzi sebou silné zážitky. Je super ak niekto verí, že Boh v jeho živote niečo aktívne robí. Je ale rozumné zamýšľať sa nad tým kedy, komu a ako o tom rozprávať. Zdá sa mi, že verejné rozprávanie „svedectiev o Božích zázrakoch“ môže poslúžiť najmä na utvrdzovanie už aj tak dosť tvrdých kresťanov a zatvrdzovanie už aj tak dosť zatvrdnutých neveriacich.

Pascalova stávka

Rozmýšľam, či to Pascal s tou stávkou myslel úplne vážne, alebo chcel len trochu zosmiešniť zvláštne učenie o nebi a pekle (kliknite na obrázok pre zväčšenie).
Martin Gardner Pascalovu úvahu zľahka konfrontuje otázkou, ako máme Pascalovu stávku aplikovať, keď vieme, že na svete existuje viacero navzájom sa vylučujúcich ideológií, ktoré večnú blaženosť podmieňujú poslušnosťou k svojim doktrínam. Ktorú si vybrať?

Pre mňa je Pascalova stávka skôr dobre vyslovenou uštipačnou poznámkou na adresu istej formy nábožnosti – bolo by to pekne absurdné, keby k prijatiu tak nesebeckého systému hodnôt, aký hlása kresťanstvo, mala viesť taká chladnokrvne sebecká úvaha. Ako by to reálne mohlo fungovať? (Radšej si nechcem odpovedať, aj keď tuším, že odpoveď by sa možno niekde v dejepise nájsť dala.)

Ťažko povedať, či niekedy niekto príde s naozaj dobrým argumentom pre vieru v tichého Boha tohto sveta. Boha, ktorý sa tak často javí byť viac túžbou než skutočnosťou. Dovtedy ostáva v Boha veriť aspoň preto, že bez neho by bol život jednoducho strašne smutný, noci by boli hrozne osamelé, smrť hrozne blízka a láska príliš konečná a prchavá.

Poznámka: V Nota Bene bol nedávno text o Marcelovi Strýkovi. Páčil sa mi jeho citát (aj keď s výhradou, lebo život agnostika/ateistu za nezmyselný nepokladám): „Ak by bolo bez akýchkoľvek pochybností dokázané a bezo zvyšku zaručené, že Boh neexistuje, že sa nikdy nenaplní naša túžba po dobre, múdrej spravodlivosti a živote vo svetle, že sú smiešne naše úsilia po dosiahnutí Lásky, že svet a život je absurdný chladný kameň, keby toto všetko bolo celkom isté, ani vtedy by sme neopustili naše sny a náš život by sa stal nezmyselným, ale horúcim výkrikom v púšti, šialeným étosom, svojou beznádejnosťou šialeným a smutným, výkrikom proti svetu – studenému kameňu, takým šialeným, že keby Boh nikdy neexistoval, v tom momente by sa z toho kameňa musel stvoriť.

Schovávačka

Jak může někdo tak životně důležitý jako Bůh, který nás stvořil, abychom ho poznali a milovali, být najednou tak mlhavý? Jestliže Bůh, jak sdělil apoštol Pavel zástupu intelektuálně náročných skeptiků v Aténách, "učinil všechno", čímž myslel veškeré stvoření, proto, abychom se jej mohli dopátrat a nalézt ho, proč se tedy nedá lépe poznat?
Philip Yancey: Reaching for the Invisible God


... Logomachos: "Povedz, barbar, kto ti povedal, že Boh jestvuje?"
Dondindak: "Celá príroda."
Logomachos: "To nestačí. Ako si predstavuješ Boha?"
Dondindak: "Ako svojho stvoriteľa. Svojho pána, ktorý ma odmení, ak budem konať správne a potrestá, keď sa dopustím niečoho zlého."
Logomachos: "To sú hlúposti a malichernosti!" ...
Voltaire: Myšlienky.


Existuje jedine vesmír a jedine vesmír bude stále existovať.
Carl Sagan


Bůh a jeho věčnost tu ještě nejsou v oné plnosti a zřejmosti, která by kohokoliv donutila Boha uznat a respektovat; jeho přítomnost v našem životě je nyní odkázána na prostor, který mu naše svoboda otevře vírou a nadějí. Teolog, opírající se o klasickou metafyziku, namítne, že Bůh tu jest od věčnosti jako základ všeho bytí, že je tu také ve svém stvoření a ve svém Slově, které v plnosti času vstoupilo do dějin v lidství Ježíše Nazaretského, že je tu ve svátostech církve a pod.; avšak ve všech těchto způsobech své přítomnosti zůstává Bůh jakožto Bůh tajemný a skrytý natolik, že platí výrok Pascalův: "Je dostatek světla pro ty, kdo si z celé duše přejí Boha spatřit, a dostatečná tma pro ty, kdo mají opačné přání." Bůh ponechal prostor pro pochybnost, aby víra neztratila důstojnost svobodného činu a odvážného vykročení do říše Tajemství.

Tomáš Halík: Stromu zbývá naděje


Chápem, že veriť v neviditeľného Boha je svojím spôsobom absurdné šialenstvo. Boh je nepravdepodobný, neviditeľný, nezachytiteľný. Lenže veriť v existenciu planéty Zem je ešte nepravdepodobnejšie. Aj keď je Zem viditeľná a hmatateľná, to, čo sa na nej odohráva, je veľmi-veľmi nepravdepodobné. Keď budem skúmať prírodu na Zemi ako astronaut z nejakého neznámeho kútika vesmíru, všetky učebnice biológie mi budú pripadať ako výstredné a veľmi exostické. Čože? Hlina, hmota poháňaná obyčajným žiarením zo Slnka, vytvára stále nové a nové druhy zvierat a rastlín? Odkiaľ prichádzajú? Len na pohon zo slnečného žiarenia sa atómy zoskupili tak, že dali vznik autorovi fresiek v Sixtínskej kaplnke? Slnko zasvieti na nahú zem a za chvíľu vesmírneho času sa z hmoty vylúpne človek? Keď potom vidím pred sebou milovanú dievčinu, jej existencia na Zemi je niečo také nečakané, výstredne nepravdepodobné a rozprávkové, že viera v neviditeľného Boha sa s ňou krásne rýmuje. Ako? Energia zo Slnka umiesi z prachu Zeme teba?
Marek Orko Vácha: Šiesta cesta.


V rámci metodologického materialismu jsme se rozhodli, že budeme s přírodou zacházet, jako by Pán Bůh nebyl, a že nás nebude zajímat nic jiného než hmota a energie. Že tedy budeme j přírodě přistupovat, jako by to byla jen hra hmoty a energií. Postupem času jsme hru přijali a dnes již říkáme, že příroda není nic jiného než hmota a energie.
Marek Orko Vácha: Návrat ke stromu života.


The universe we observe has precisely the properties we should expect if there is, at bottom, no design, no purpose, no evil, no good, nothing but blind, pitiless indifference.
Richard Dawkins


Ak fakt jestvuje nejaký Boh, potom sa mu fantasticky darí hrať sa na skrývačku so svojimi výtvormi.
Jostein Gaarder: Mystérium pasiansu




Keď sa pozriem okolo seba, nevidím Boha tak jasne, ako o tom píše apoštol Pavel v liste Rimanom 1:21, ani ako o tom odvážne vravia viacerí kresťanskí apologéti. Áno, nepravdepodobnosť sveta, v ktorom žijeme je zarážajúca. Na druhej strane, ak by nevznikol mysliaci život, nemal by si kto s uspokojením uvedomiť, že nastala pravdepodobnejšia verzia skutočnosti. Svet je krásny, ale ako je možné, že sa v ňom Boh nijako jednoznačne nezjavuje, že takmer všetko, čo pozorujeme, môžeme vzápätí do veľkej hĺbky rozumne vysvetľovať bez akejkoľvek potreby Boha? Ako mohol nejaký všemocný Boh, ktorý chcel, aby ho ľudia mali radi, stvoriť tento svet tak, že o ňom takmer netušíme, alebo si v túžbe po ňom pre svoju neinformovanosť vymýšľame rôzne nepresné predstavy?

Platnosť fyzikálnych zákonov a nádhera tohto sveta môže človeku dodať pocit pokory a túžbu po niekom, kto tento svet presahuje. Ale zďaleka sa nedá z prírody vyčítať veľa o tom, že by Boh mal byť dobrý, jediný, osobný, všemocný.

Kresťanstvo potrebuje pokoru priznať si, že ak Boh existuje, tak asi presahuje naše možnosti jazykom ho dobre popísať. Viera v neho sa podobá nádeji, ktorej sa chytáme v túžbe prehĺbiť zmysel nášho snaženia a lásky.

God is not what you imagine or what you think you understand. If you understand you have failed.
Saint Augustine