Obálka sústavy priamok

Do odovzdania diplomovky ostávajú ešte asi 2 týždne. Toto je motivačné videjko (dosť nepresné:-) k jednému z problémov, ktorými sa s doc. Božekom zaoberáme:

Písanie ospravedlnenia

Na Tvorivom písaní máme povinnosť napísať si ospravedlnenie v prípade, že neprídeme na seminár. Toto ospravedlnenie sa potom akceptuje podľa toho, akú má úroveň štylistiky a celkovú úpravu. Dobrý systém, nie?

Ja som minulý piatok chýbal, tak ako ospravedlnenie odovzdávam toto video:

O "filozofický" výklad sa v prípade záujmu môžem podeliť v komentároch:-)

Marec, poberaj sa starec...

Nechcem sa kochať v krutosti ľudovej slovesnosti. Príslovie mi len pomohlo pripomenúť tému smrti. Aj môj dedo zomrel v marci. Jeho smrť bola pre mňa prvou smrťou skutočne blízkeho človeka. Odkedy zomrel, rozmýšľam o smrti inak. Menej filozoficky-povznesene, s trochu väčšou bázňou pred tajomstvom a s trochu hmatateľnejšími obavami.

Smrť je mierkou života. Ak si o nej chcete trochu podumať, ponúkam vám dva zaujímavé odkazy, na ktoré ma upozornil môj slávny spolužiak Rišo:)

Prvý odkaz smeruje na "hru" Graveyard. Je to krátky príbeh starenky, ktorá si ide posedieť na cintorín. Kráča pomaly a vy máte čas vychutnať si nádhernú atmosféru pokojného cintorína uprostred rušného mesta. Hra má peknú grafiku, úžasné svetlo, a skvelý zvukový priestor. Možno vám dobre padne oddýchnuť si trošku na prechádzke s pomalou babičkou.

Inú náladu prinesie "hra" Passage. Tento päťminútový príbeh vám chce pomôcť precítiť v krátkosti celý svoj život ako jeden celok - pasáž. Minimalistická grafika, osembitový zvuk a jemná symbolika. Ak máte radi jednoduché a silné obrazy, Passage vám ulahodí.

Film Matrix

Tohtotýždňovou domácou úlohou na Tvorivé písanie bolo napísať recenziu na flim Matrix. Keďže mám veľa práce s diplomovkou a Matrix som už v minulosti veľakrát videl, nemal som dosť síl písať nejaký vážny, hlboký ani sústredený text. Odovzdal som teda toto:-)

Rovnobežky alebo nie?

Premenlivé počasie robí s oblohou divy. Tieto dni je takmer stále niektorá časť neba úplne prekrásna. Dnes večer som rozmýšľal, akú podmienku musí spĺňať krivka, aby neboli žiadne dve jej normály rovnobežné. Zamyslene som podišiel k oknu, aby som sa nadýchal sviežeho vzduchu - a čo nevidím? Krásne slnečné lúče. Jedna vec mi však udrela do očí (asi preto, že ma trápili tie rovnobežky):

Ako to, že sa slnečné lúče na oblohe tak výrazne zbiehajú? Nemali by predsa byť rovnobežné ako sme sa to učili na fyzike na základnej škole?

Nie je to žiadna veľká hádanka - slnečné lúče sú naozaj temer rovnobežné. Ako zbiehajúce sa nám javia z rovnakej príčiny, z akej sa nám zbiehajú aj vlakové koľajnice - perspektíva. Širšia časť pásov svetla je bližšie k nám.

Kvapôčkam vody, prachu a iným čiastočkám vo vzduchu zas vďačíme za to, že lúče tak pekne vidno - na ne sa projektujú tiene mrakov a lúče svetla prenikajúce cez medzierky medzi nimi. Celý tento jav sa odborne volá krepuskulárne lúče a najbežnejšie ho možno pozorovať pri východe alebo západe Slnka. Niekde sa o týchto lúčoch hovorí aj ako o Jákobovom rebríku - v Biblii je príbeh o tom, ako mal raz patriarcha Jákob sen, v ktorom videl po rebríku zostupovať a vystupovať anjelov.

Poznámka: Koho by trápili tie normály, doplním, že pre krivku P(t) platí, že ak je bod P(t0) neinflexný, tak existuje také okolie čísla t0, že pre t z tohto okolia nie sú normály ku krivke rovnobežné a pretínajú sa (ak je krivka planárna). Keby sme rozmýšľali o priesečníkoch normály ku krivke v bode P(t0) s normálami v rôznych bodoch P(t), tak pre t idúce k t0 by priesečníky konvergovali ku stredu krivosti tejto krivky v bode P(t0).

Hádanka o mníchovi

Na včerajšej prednáške zo Základov psychológie odznela milá hádanka:

Žil raz istý mních. Jedného pekného dňa sa vydal na púť do kaplnky na vysokom kopci. Z úpätia kopca vyrazil skoro ráno a putoval temer celý deň, kým dorazil až ku kaplnke. Noc strávil modlitbami a rozjímaním.

Ráno sa vybral na spiatočnú cestu. Vyrazil presne v tom istom čase, ako deň predtým. Samozrejme, kopec zišiel o čosi rýchlejšie ako ho vyšľapal. Otázka: Je na ceste nejaké miesto, na ktorom sa nachádzal v obidva dni v presne tom istom dennom čase? Viete to dokázať?

Doplnenie: Predpokladáme, že mních putuje normálnym ľudským tempom - občas spomalí, občas zrýchli. Je len jedna cesta ku kaplnke. Riešenie by malo byť čo najjednoduchšie, ideálne také, aby ho vedel pochopiť základoškolák.

Hádanka pre znalcov Bratislavy: Na fotke je pohľad na časť jedného známeho bratislavského kostola. Viete ktorého?

Prvá veta by mala byť dobrá

Na Tvorivom písaní sme sa naučili, že prvá veta každého textu by mala byť dobrá. Mala by zaujať. Na domácu úlohu sme dostali zozbierať zahrsť výnimočných prvých viet z rôznych kníh. Dnes som si zalistoval v pár knižikách a našiel som niekoľko veľmi pekných príkladov.

Táto prvá veta bola dosť vtipná a zároveň dlhá na to, aby som po sa po jej prečítaní zasmial, a prelistoval na ďaľšiu esej:

Drahý Stefano, blížia sa Vianoce a obchody v strede mesta sa čoskoro zaplnia vzrušenými otcami, ktorí si zahrajú každoročnú komédiu veľkodušnosti - tými, ktorí naplnení pokryteckou radosťou čakali na chvíľu, keď si budú môcť pod zámienkou nákupu darčekov pre svoje deti kúpiť obľúbené vláčiky, bábkové divadielka, terče so šípkami a domáci ping-pong.

Umberto Eco: List Synovi, 1964.

Prvá veta útlej oranžovej knižky bola tak zaujímavá, že som musel prečítať hneď aj ďalšie dve (a po nich celú poviedku, nedalo sa to zastaviť, bola strhujúca:-) :

Scházel pomalu po Malesherbesově bulváru, ruce v kapsách, duchem jinde, daleko, daleko (a možná i nikde), když kousek před námestím svatého Augustina potkal jakousi ženu. (Mladou ženu, na jejímž popisu zde nesejde. Představte si ji podobnou té, které dáváte přednost, a tím nejlépe vystihnete naše představy.)

Alphonse Allais: Krásná neznámá, 1963.

Veľmi príjemný musí byť technický článok o vektoroch, ktorý sa začína takouto uvoľnenou a zábavnou vetou:

Svojho času dal istý školiteľ svojmu ašpirantovi pred obhajobou túto užitočnú radu: Hovor čo chceš, ale nech to netrvá dlhšie ako 5 minút.

Beloslav Riečan: Vektory očami amatéra, 1987.

Naopak, až mi zhorklo v ústach pri čítaní prvých riadkov inak vynikajúcej zbierky príkladov zo stredoškolskej matematiky (daroval mi ju Balázs, vďaka:-) :

Algebraickým výrazom rozumieme každý zápis, ktorý je správne vytvorený podľa pravidiel pre zápisy čísel, premenných, výsledkov operácií a hodnôt funkcií.

František Peller a kol.: MATEMATIKA, Krok za krokom na EU, 2005.

Vtieravá otázka "Načo som si kúpil túto knihu?," sa mi vkráda do mysle po prečítaní prvej vety učebnice etiky:

Som presvedčená, že každý z nás vie, čo je česť, šťastie, dôstojnosť aj bez toho, aby čo len videl nejakú učebnicu etiky.

Jana Miedzgová: Základy etiky, 1994

Zaujímavo vyznieva aj vetička, ktorou sa začína Süskindova novela Holub; nezvyčajné na nej je, že sa nesnaží vtiahnuť nás do nejakého strhujúceho deja, skôr nás uvádza do akéhosi pobaveného rozprávania kurióznej historky:

Když se mu přihodila ta věc s holubem, která zničehonic vyšinula jeho existenci, bylo Jonathanu Noelovi už přes padesát let a mohl pohlížet klidně zpátky na dvacetileté období bez jakýchkoli zvláštních událostí a nikdy už by byl nepočítal s tím, že by ho potkalo ještě někdy něco podstatnějšího než snad až jednoho dne smrt.

Patrick Süskind: Holub, 1987.

Prvá veta Biblie je tiež poriadna rana - takáto veta (pokiaľ ju hneď nefiltrujeme nejakou interpretáciou) riadne udrie do očí:

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.

Genezis, okolo 1500 pr. Kr.

Úplne nenápadne vyznieva začiatok Kafkovho Zámku. Veta vyzerá obyčajne, len trošku v nej ruší tá skratka K. namiesto bežného mena. Toto maličké vyrušenie prítomné v prvej vete sa (aspoň v mojom prípade) na ďaľších stranách premenilo na neznesiteľne nepríjemnú nervozitu, a knihu som asi v polovici zavrel a viac neotvoril:

Keď K. prišiel, bol neskorý večer.

Franz Kafka: Zámok,1935.

Prvá veta neraz zreteľne nesie svedectvo o časoch, v ktorých bola knižka vydaná. Predslov k staršej učebnici hudobnej teórie začína týmito slovami:

Naše ľudovodemokratické zriadenie poskytuje všetky možnosti pre zvyšovanie hmotnej i kultúrnej úrovne našich pracujúcich a pre bohatý rozvoj nášho umenia.

Peter Hýroš: Náuka o hudbe, 1957.

A čo vy - máte svoje obľúbené knižky? Začínajú sa nejakou význačnou prvou vetou?

Záhadný zväzok priamok

Túto fotku som odfotil z okna izby v pondelok v noci. Zaujali ma záhadné tiene pod lampu - všimnite si tie zbiehajúce sa čiary:
Viete uhádnuť ich pôvod? Doplním, že lampa je vyrobená z číreho skla, má hladký povrch bez akýchkoľvek dekorácií. Prípadné doplňujúce otázky rád zodpoviem v komentároch:-)

Mikrovýskum o najstaršej spomienke

Veľmi krátkodobo ma teraz zaujíma otázka ľudskej pamäte. V psychológii existuje niekoľko teórií, ktoré opisujú mechanizmy pamätania. Vo všeobecnosti panuje zhoda v tom, že pamäť úzko súvisí so štruktúrami v mozgu. Od vývinu štruktúry mozgu v ranom detstve teda pravdepodobne záleží aj datovanie najstaršej spomienky v živote jednotlivca. Zaujíma ma otázka, či sa dá nejako presnejšie identifikovať zrod pamäte v živote dieťaťa.

V pravom stĺpci som umiestnil malý dotazníček s otázkou, či viete vo svojom živote identifikovať nejakú konkrétnu najstaršiu spomienku. Odpoveď Áno je pre tých, ktorí v tom majú jasno - na Internete je kopec fór a blogov, kde ľudia píšu svoje prvé spomienky, takže takí ľudia asi naozaj existujú. Ja sám neviem, ktorá z mojich detských spomienok je najstaršia, ale pamätám si zopár momentov dávnejších, než iné spomienky na detstvo. Ak je to aj váš prípad, v dotazníku je vašou odpoveďou tá prostredná možnosť. Ak vôbec netušíte, o čom píšem, a vôbec si nedokážete chronologicky usporiadavať spomienky z detstva, zakliknite, prosím, tretiu možnosť.

Ak viete niečo zaujímavé k tejto téme povedať, prípadne viete o nejakej dobrej knihe, napíšte prosím do komentárov.

Tvorivé písanie

Môj dlhoročný spolužiak Riško ma zas na niečo dlho prehováral. Tentokrát na kurz tvorivého písania pod vedením Františka Gyárfáša. Nechal som sa nahovoriť a po prvom týždni zatiaľ neľutujem.

Do kurzu sa zapísalo 42 ľudí, ale vyučujujúci obmedzil počet účastníkov na 12 - asi aby to naozaj mohol byť seminár. A tak vzniklo prvé zadanie pre 42 ľudí, a na základe vypracovania si potom vyučujúci vybral autorov 12 prác:

"Prečo práve ja? Text o tom, prečo by som si mal vybrať do kurzu Tvorivé písanie práve Vás. Text nemá žiadne formálne obmedzenia, nie je predpísaný štýl ani obsah. Jediné kritérium je úspech. Rozsah musí byť najmenej jedna veta a najviac jedna strana."

Keďže som piatak a prípadný neúspech by pre mňa znamenal len väčšiu časovú dotáciu pre písanie diplomovej práce, nemal som v tomto prvom kole čo stratiť, a tak som pomerne rýchlo a hravo napísal tento text.

Včera večer prišiel mejl od pána Gyárfáša, v ktorom oznamoval, že už si tých 12tich vybral (nenapísal ktorých). Tak som pozrel na jeho stránku, kde stále bolo 42 mien. Refreshol som... 41, o chvíľu 40... tak som s napätím refreshoval jeho stránku a čakal som, kedy moje meno zmizne. Nakoniec nezmizlo a moju dušu zalial fantastický pocit. Cítil som sa ako chlapec poddanského rodu niekde v stredoveku, ktorý sa mohol ísť do sveta priučiť remeslu len preto, lebo jeho bratia pracujú s rodičmi na panskom, a ktorý sa práve dozvedel, že majster ho prijal medzi svojich učňov. Naozaj nádherný pocit. Bolo to len druhýkrát v živote, čo som musel prejsť nejakým výberom na to, aby som mohol dostávať vzdelanie (prvý raz to boli prijímačky na hudobku, keď som mal 5 rokov). Vlialo to do mňa nevídané nadšenie.

Mravné ponaučenie: Myslím, že keby takáto selekcia prebiehala aj na nejakých naozaj dôležitých predmetoch tu na fakulte, trošku by to tu ožilo a možno by sa zlepšila aj úroveň práce na hodinách a doma. Predsalen, ak si človek miesto v kurze musí "vybojovať", cíti sa o dosť motivovanejší pracovať ako keď mu všetko, čo si vyberie len tak zadarmo padne pod nos, no nie? Netúžim po nejakom krutom boji, v ktorom by som v duši ticho preklínal úspechy kolegov, ani po nejakom hrozne drahom spoplatnení, ale predsalen je pekné občas pocítiť hodnotu a výnimočnosť štúdia.

Ako sa kŕmia čajky?

Dnes mi Miriam pripravila prekrásny zážitok. Boli sme trochu na bicykloch a zastavili sme sa na nábreží Dunaja - kŕmiť čajky chlebom. Bolo to absolútne geniálne. To nie je taká nuda ako kŕmiť hlupučké holuby alebo pomalé labute...

Keď sme prišli na svoje miestečko neďaleko Nového mostu, na brehu sedelo len asi zopäť čajok. Akonáhle Miriam vyhodila do vzduchu prvý kúsok chleba, začali prilietať ďalšie a ďalšie. Nakoniec ich tam bolo niekoľko desiatok. Lietali nám okolo hláv v tesnej blízkosti a všetky kúsky chleba chytili vo vzduchu. Snáď ani jeden nepadol na zem, či do vody.

Bol to úžasný zážitok, a ak máte doma malé deti, alebo sa sami z takýchto vecí dokážete tešiť, tak si to bežte niekedy vyskúšať! Viac fotiek na picase u miriam. A ešte malé videjko:

4 fotohádanky

Dnes sa mi naskytol takýto pohľad. Keďže to vyšlo takéto tmavé, presúvam fotku do kategórie "hádanka". Neviem celkom odhadnúť, či je to ťažká hádanka alebo nie, ale ak máte svoj tip, poteším sa, ak ho napíšte do komentárov:-)

Ak vás bavia takéto hádanky, skúste si ešte druhú, tretiu a štvrtú fotku - toto sú narozdiel od prvej pomerne malé výrezy pôvodných fotiek.

Dnes sa, mimochodom, začína letný semester. Prajem teda všetkým, ktorých sa to týka, aby sa vám darilo:-)

Arvo Pärt: Für Alina

Estónsky skladateľ Arvo Pärt nie je tak neznámy ako väčšina jeho kolegov vo vážnej hudbe z druhej polovice 20. storočia. Ak ešte jeho hudbu nepoznáte, určite ju aspoň trochu okúste - možno sa vám zapáčia jeho slávne Fratres, Miserere alebo Cantus...

Arvo Pärt píše melodickú a veľmi pekne počúvateľnú hudbu. Aj menej skúsení poslucháči vycítia pravidelnosť a akúsi vzorcovitosť v štruktúre jeho skladieb. Jeho hudba prirodzene plynie.

Jednou mimoriadne jednoduchou skladbou, čo do notového zápisu, je klavírna skladba Für Alina. Noty k nej sú tak jednoduché, že by ich bez problémov vedelo zahrať dieťa v prvom ročníku na hudobke. A práve preto sa hrá tak ťažko - každý jednotlivý zvuk nesie v sebe priveľký význam. Pozrite si, ako Arvo vysvetľuje, ako sa má hrať... Ja som si ju dnes skúsil tiež zahrať, a ponúkam vám na stiahnutie svoju verziu. Stále rozmýšľam, ako presne by mala vyznieť Pärtova inštrukcia k tejto skladbičke: "Ruhig, erhaben, in sich hineinhorchend". Keď o nej rozmýšľam, spomínam si na tento úryvok z poviedky Utkvění času od Karla Čapka:

"...Klap klap kopyta v hrčení kol, dlouhý rytmický řetízek a rachot za rohem, rychlé drnčení na kamenech; to je něco, co se rozvíjí do dálky jako klubko, teď už z daleka klepání stále tišší, tikání dlouhé jako tenká natažená niť, tak tenká, že snad už není, už není nic než natažená vzdálenost, nemožná délka, a ticho..."

Ak viete trošku hrať na klavíri, môžte si to sami vyskúšať - bude to taká malá "meditácia" za klavírom :-) Noty sú tu, ale nikomu nevravte, že som odtajnil ich PREVIEW verziu z internetovej predajne:

strana1
strana2