Transcendentné volské oko

Problematika transcendentna nedá človeku pokoj, ani keď ide večerať. Takéto čosi na mňa vyskočilo, keď som si dnes pripravoval volské oko:

Nuž, transcendentné volské oko. Nadpozemská chuť, zážitok vymykajúci sa rozumovému poznaniu.

A teraz ešte hádanka k dobrej večeri:

Adam si vypráža volské oko v tvare polkruhu. Aké najväčšie polkruhové volské oko sa dá pripraviť na panvici v tvare štvorca?

Úloha má pekné riešenie, zaujímavé je už len vôbec si dobre vymyslieť, ako vpísať ten maximálny polkruh do štvorca...

Heartbeats

Moje deti majú svoju lekársku tašku, s ktorou sa hrajú na lekárov. Je to červená taška so skutočnými diagnostickými nástrojmi ako fonendoskop alebo teplomer, s obväzmi, prázdnymi nádobkami od liekov a s niekoľkými neškodnými baleniami skutočných "liekov" (napr. ampulky s fyziologickým roztokom).

Keď sa nedávno hrali, ostal na zemi ležať fonendoskop. Nasadil som si ho na uši a priložil k srdcu. Je zaujímavé počúvať tlkot vlastného srdca. Akokoľvek pravidelne a neúnavne srdce celý život bije, v tom zvuku nie je nič strojové. Je to zvláštne živý šuchot.

Potom som počúval srdce Agátke a tĺklo oveľa rýchlejšie. A Inkine srdce tlčie ešte oveľa rýchlejšie. Pri počúvaní ich sŕdc sa mi miešali v hlave rôzne myšlienky - každé stiahnutie ich malých srdcových svalov je ako zazvonenie malého zvonu, ktorý im, tak ako všetkým, s neoblomnou vytrvalosťou pomaly odbíja život. Nechcem, aby ten tlkot zastal, ale každý jeden úder je úderom smerujúcim bližšie a bližšie k smrti. Ak budú šťastné, udrú tie ich srdiečka dve - tri miliardy-krát. Ale už teraz sa pretĺkajú cestou k poslednému úderu.

Druhá myšlienka, ktorá mi pri počúvaní detských rýchlejších pulzov napadla bola táto: Prečo tie detské srdcia bijú tak rýchlo? Neviem, aká je skutočná odpoveď, ale napadlo mi takéto matematické riešenie: telo dieťaťa sa podobá na telo dospeláka, aj keď má trochu iné proporcie. Vieme, že ak mám podobné telesá, tak menšie z nich má väčší pomer povrchu k svojmu objemu.

Predstavme si napríklad dve kocky - s hranami 1 a 2.
Kocka s hranou 1 má povrch 6x1x1=6 a objem 1, čiže pomer povrchu k objemu je 6:1=6.
Kocka s hranou 2 má povrch 6x2x2=24 a objem 8, čiže pomer povrchu k objemu je 24:8=3.

Deti sú tie menšie kocky, majú teda väčší pomer povrchu tela k objemu. A teda strácajú povrchom viac tepla. Teplo telo získava metabolizovaním potravy. Potrebujú teda rýchlejšie metabolizovať. Preto rýchlejšie dýchajú a rýchlejšie im bijú srdcia.

Happy birthday, bro!

Že mám veľmi rád Bobbyho McFerrina je asi jasné, lebo veď tuto a vtedy a tamto.

Dnes sa tento chlapík dožil 65. narodenín. Na dôchodcu celkom srší energiou (koncert spred roka):



Na projekte SpiritYouAll sa mi najviac páči jedno: kým mnoho reprezentantov kresťanstva, "kresťanských" kapiel a učiteľov sa svojou aktivitou na Ježišovi dopúšťa krádeže identity (lebo ho dezinterpetujú, sľubujú v jeho mene veci, ktoré nikto nesplní, alebo sú proste iba nevkusní), v diele Bobbyho mám skôr pocit opačný - Ježišovi robí službu, keď mu prepožičiava svoju identitu a kresťanskú popkultúru pozdvihuje z prachu jej biedy.

A tu je aj pár slov, aby sme mohli posúdiť, či to celé myslí fakt vážne:

Nepochopiteľný pohľad mojej dcéry

Včera sa odohral takýto krátky rozhovor medzi mnou a mojou 2,5 ročnou Agátou.

Ja: Agátka, páči sa ti tvoje detstvo? (Áno, dávam svojim deťom absurdné otázky.)
Agáta: Nie, oci. Nepáči. (A patrične to dostávam vyžrať.)
Ja: Fakt sa ti nepáči? Veď sa s maminkou tak snažíme... a čo by sa ti páčilo?
Agáta: Chodiť do roboty a pracovať.

Neveriacky som pokrútil hlavou a zmenil som tému rozhovoru.

Divine Embarrassment

Človeku je z toho do plaču: ľudia v mene jedného náboženstva zabíjajú iných ľudí. Hrozné zabitie dekadentných vtipkárov sa celkom silne dotklo aj mňa, Paríž je predsalen bližšie ako Irak a Sýria, či ako centrálna Afrika, kde pre zmenu zabíjajú a vyháňajú moslimov v mene kresťanstva.


Ateistický filozof Maarten Boudry zhodou okolností 3 dni pred parížskym masakrom na svojom twitteri napísal takto výstižný vtip:

Argument from Divine Embarrassment. 
If you were God, looking upon your earthly representatives, wouldn't you want to hide? 
Ergo: God exists.


Neviem, kde sa v týchto momentoch skrýva Boh. Ale je mi jasné, že každý normálny človek toto zlo páchané v mene Boha vo svete odsudzuje. Ja viem, čo by som robil, keby som bol na mieste Boha. A vie to každé malé decko aj každý filmový režisér - dobrý superhrdina by si siedmeho januára navliekol nejaký farebný oblek s plápolajúcim plášťom a utekal by do redakcie roztopiť teroristom náboje v zásobníku. Alebo im aspoň rozviazať šnúrky na topánkach, nech sa groteskne potknú a popadajú na nos rovno pred dverami satirickej redakcie. Boh to ale nespravil a ľudia prišli o život. Denne prichádzajú.

Každý správny superhrdina vie, že treba utekať do Sýrie a nedovoliť šialencom upaľovať malé deti. Prečo Boh vyzerá, ako keby to nevedel?

Neviem.



Slunce kdesi mezi lesy
spadlo do studánky,
Pámbu mlčí, asi čte si,
tiše šustí stránky…

Jsme sami kdesi mezi lesy,
zmatení a čistí,
vánek tiše listuje si
ve spadaném listí…

Nad Kopečkem už se stmívá
kdosi zvony rozeznívá…
Já je slyším, Bože krutý,
jen tvá moudrá ústa ne,
dej mi aspoň zemřít u tý,
co tu po mně zůstane…

Světlo vidím, Bože krutý,
jen tvé moudré oči ne,
dej mi aspoň zemřít u tý,
co vedle mne spočine…

Bolest cítím, Bože krutý,
chybí mi tvé doteky,
dej mi aspoň zemřít u tý,
s kterou budu navěky…

Slunce kdesi mezi lesy
spadlo do studánky,
Pámbu mlčí, asi čte si,
tiše šustí stránky…
Karel Plíhal: Kopeček (Vzduchoprázdniny)

Voltaire: Myšlienky

Keď už som napísal, čo Voltaire nenapísal, dostal som chuť prečítať si niečo z toho, čo skutočne napísal. Padla mi do rúk kapitola "Boh" z knižočky Myšlienky alebo rozum podľa abecedy. Rozhodne stojí za prečítanie:

Bohoslovec Logomachos sa cestou do Skýtie zastavil na úpätí Kaukazu, na hraniciach Kolchidy. Dobrý starec Dondindak kľačal vo svojej nízkej izbe so ženou, piatimi synmi a piatimi dcérami, aby sa spevom poďakovali Bohu za skromné jedlo.

Logomachos: Čo to robíš, ty modloslužobník?

Dondindak: Nie som modloslužobník.

Logomachos: Musíš byť modloslužobník, lebo si Skýt, a nie Grék. Nože mi povedz, čo si to spieval vo svojej barbarskej skýtčine?

Dondindak: Všetky jazyky znejú Pánovi rovnako príjemne. Spievali sme jeho chválu.

Logomachos: Čudné. Skýtska rodina sa modlí k Bohu, hoci sme ich o ňom nepoučili! No uvidíme, či sa vyznáš v katechizme. Prečo sa modlíš k Bohu?

Dondindak: Lebo sa máme klaňať Najvyššej Bytosti, od ktorej nám všetko pochádza.

Logomachos: Na barbara to nie je zlé. A o čo ho prosíš?

Dondindak: Ďakujem mu za všetko dobré, čo mám, aj za zlé, čím ma skúša. Ale chránim sa žiadať ho o niečo, on vie lepšie ako my, čo potrebujeme, o nič by som si netrúfal prosiť, ani o krásne počasie, keď môj sused ho možno prosí o dážď.

Logomachos: Ach, vedel som, že povieš nejakú hlúposť. Pozrime sa na vec z vyššieho hľadiska. Povedz, barbar, kto ti povedal, že Boh jestvuje?

Dondindak: Celá príroda.

Logomachos: To nestačí. Ako si predstavuješ Boha?

Dondindak: Ako svojho stvoriteľa. Svojho pána, ktorý ma odmení, ak budem konať správne , a potrestá, keď sa dopustím niečoho zlého.

Logomachos: To sú hlúposti a malichernosti! Pristúpme k tomu hlavnému. Je Boh nekonečný secundum quid (podľa niečoho) alebo podľa podstaty?

Dondindak: Nerozumiem vám.

Logomachos: Hlupák! Je Boh na jednom mieste, mimo akéhokoľvek miesta, alebo na každom mieste?

Dondindak: Neviem... Ako sa vám bude páčiť.

Logomachos: Somár! Môže urobiť, aby sa stalo to, čo sa vôbec nestalo, aby palica nemala dva konce? Vidí budúcnosť ako budúcnosť, alebo ako prítomnosť? Ako si počína, keď stvorí bytosť z ničoty a bytie obráti v ničotu?

Dondindak: Nikdy som o týchto veciach neuvažoval.

Logomachos: Hlava dubová! Nuž, musím sa k tebe znížiť a prispôsobiť sa. Počúvaj, priateľu, veríš, že hmota môže byť večná?

Dondindak: Čo ma je po tom, či trvá večne alebo nie? Ja večne netrvám. Boh je vždy môj pán; dal mi vedieť, čo je spravodlivosť, a ja sa tým musím riadiť. Nechcem byť filozofom, chcem byť človekom.

Logomachos: To je robota s takýmto tupcom! Poďme zaradom: Čo je to Boh?

Dondindak: Môj zvrchovaný pán, môj sudca, môj otec.

Logomachos: Na to sa nepýtam. Aká je jeho prirodzenosť?

Dondindak: Byť mocným a dobrým.

Logomachos: Má duchovnú alebo telesnú podstatu?

Dondindak: Ako to môžem vedieť?

Logomachos: Čože? Ty nevieš, čo je to duch?

Dondindak: Veru nie. A načo by mi to bolo? Bol by som potom spravodlivejší? Bol by som lepší manžel, otec, lepší pán, lepší občan?

Logomachos: Musíš sa rozhodne naučiť, čo je to duch. Počúvaj: Je to, je to... Poviem ti to inokedy.

Dondindak: Bojím sa, že mi povete skôr to, čo nie je, ako to, čo je. Dovoľte, aby som sa teraz na niečo spýtal ja. Videl som kedysi jeden z vašich chrámov. Prečo zobrazujete Boha s dlhou bradou?

Logomachos: To je veľmi ťažká otázka, vyžaduje si predbežné poučenie.

Dondindak: Skôr než ma poučíte, poviem vám, čo sa mi raz prihodilo. Práve som dostaval záchod na konci záhrady, keď vtom počujem krta, ako sa zhovára s chrústom. "To je krásna budova," povedal krt. "Istotne ju postavil nejaký mocný krt." "Žartujete? Staviteľom tejto budovy je určite nejaký geniálny chrúst." Vtedy som sa rozhodol, že nikdy nebudem viesť nijaké dišputy.

Voltaire to nepovedal!

Je nehygienické vkladať ľuďom do úst vety, ktoré nepovedali. Chudák Voltaire, veľa ľudí mu od masakru v Charlie Hebdo vkladá do úst vetu: "Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to."

Táto veta sa vo Voltairovych textoch nenachádza. Do úst mu ju ako prvá vložila viac než 100 rokov po jeho smrti Evelyn Beatrice Hall, keď pod pseudonymom Stephen G. Tallentyre v roku 1906 publikovala dielo The Friends of Voltaire.

http://en.wikiquote.org/wiki/Voltaire


Poznámka 17. 2. 2015: Narazil som dnes na tento obrázok od môjho milovaného Michaela Leuniga, tak ho sem pridávam:

Test sociálnej percepcie

Dni voľna s rodinou, to je ideálny čas vyskúšať pár experimentov na vlastných deťoch. Na mojom obľúbenom chenneli Vsauce som narazil na video, v ktorom sa spomína Sally - Anne test.

Sally - Anne test je úžasný experiment z oblasti sociálnej percepcie. Naša verzia vyzerala takto: Inka s Agátkou sedia v izbe. Inka má košík s hríbami. Inka schová svoj košík s hríbami do svojej "nádoby" a odíde sa do kúpeľne osprchovať. V čase jej neprítomnosti Agátka vyberie hríby z Inkinej nádoby a schová ich do svojej nádoby. Potom sa Inka vráti do izby a chce si zobrať hríby. Otázka pre testovaný subjekt: Kde bude Inka hľadať košík s hríbami?

Ľudia s vyvinutou teóriou mysle už vedia iným subjektom pripisovať falošné presvedčenia (false beliefs), pretože už majú nejakú predstavu o tom, ako sa v hlavách formuje poznanie, ako ľudia svoje presvedčenia zakladajú na svojom poznaní a ako sa môžu presvedčenia líšiť od reality, keď nedisponujeme potrebnými informáciami. Schopnosť pripisovať iným falošné presvedčenia sa však objavuje až okolo štvrtého roku života.

Svojej dvaapolročnej dcére ako správny otec hrozne fandím a pokladám ju za najinteligentnejšie a najšikovnejšie dieťa na svete, ale Sally - Anne test bol nekompromisný, falošné presvedčenia ešte iným ľuďom pripísať nevie, obávam sa, že jej teória mysle je ešte len v zárodkoch. Ale je pre mňa fascinujúce ju sledovať.

Namiesto vianočnej pohľadnice

Namiesto vianočnej pohľadnice.

Pesnička prevzatá od bigbítovej kresťanskej kapely Tŕne:


Pre sekulárnejšie ladené uši; z dielne Miriamkinej:

Iva Bittová ide s nami...

Nastúpili sme do auta, ideme do Auparku na nákup. Pustil som z CDčka Bittovú a naštartoval som.

O tri sekundy sa ozvala dvaapolročná Agátka, ktorá hudbu rýchlo identifikovala:
"Bittová. Mami, vezieme Bittovú do Auparku!"

Dieťa v jasličkách a dieťa v kanáli

Najsilnejšia scéna z Dostojevského Bratov Karamazovcov je rozhovor Ivana a Aľošu. Rozprávajú sa o Bohu a o zle. Problém zla som nikde nevidel naformulovaný lepšie ako tu:

“But I've still better things about children. I've collected a great, great deal about Russian children, Alyosha. There was a little girl of five who was hated by her father and mother, ‘most worthy and respectable people, of good education and breeding.’ You see, I must repeat again, it is a peculiar characteristic of many people, this love of torturing children, and children only. To all other types of humanity these torturers behave mildly and benevolently, like cultivated and humane Europeans; but they are very fond of tormenting children, even fond of children themselves in that sense. It's just their defenselessness that tempts the tormentor, just the angelic confidence of the child who has no refuge and no appeal, that sets his vile blood on fire. In every man, of course, a demon lies hidden—the demon of rage, the demon of lustful heat at the screams of the tortured victim, the demon of lawlessness let off the chain, the demon of diseases that follow on vice, gout, kidney disease, and so on."

“This poor child of five was subjected to every possible torture by those cultivated parents. They beat her, thrashed her, kicked her for no reason till her body was one bruise. Then, they went to greater refinements of cruelty—shut her up all night in the cold and frost in a privy, and because she didn't ask to be taken up at night (as though a child of five sleeping its angelic, sound sleep could be trained to wake and ask), they smeared her face and filled her mouth with excrement, and it was her mother, her mother did this. And that mother could sleep, hearing the poor child's groans! Can you understand why a little creature, who can't even understand what's done to her, should beat her little aching heart with her tiny fist in the dark and the cold, and weep her meek unresentful tears to dear, kind God to protect her? Do you understand that, friend and brother, you pious and humble novice? Do you understand why this infamy must be and is permitted? Without it, I am told, man could not have existed on earth, for he could not have known good and evil. Why should he know that diabolical good and evil when it costs so much? Why, the whole world of knowledge is not worth that child's prayer to ‘dear, kind God’! I say nothing of the sufferings of grown-up people, they have eaten the apple, damn them, and the devil take them all! But these little ones! I am making you suffer, Alyosha, you are not yourself. I'll leave off if you like.”

“Never mind. I want to suffer too,” muttered Alyosha.

Ak takáto pasáž z knižky nerozdrví vašu teodiceu na prach, možno pomôže skutočný príbeh, nie z knižky, ale z novín:

http://nitra.sme.sk/c/7532655/vodarov-stihaju-za-smrt-dietata-ktore-spadlo-do-sachty.html?ref=tit

Zlodej ukradne poklop kanálu, niekto to zakryje doskou a malé dieťa do toho kanála spadne. Po páde 5 metrovou šachtou sa ocitne v kanalizačnej rúre. Pozrite sa na to z pohľadu toho dieťaťa - ste v tme úzkeho kanála, prúd splaškov vás vlečie niekam, ale ani neviete kam, lebo sa topíte v špinavej vode a exkrementoch. Neviete, kde ste, kde sú rodičia, čo sa deje. Ste absolútne vydesení a vdychujete odpadovú vodu. Neexistuje väčšia hrôza ani horšia smrť. Keby sa toto stalo môjmu dieťaťu, zošalel by som.

Boh sa pozerá na svet my sme vraj jeho deti. On z toho nezošalie? Alebo nie je všemocný? Alebo nie je dobrý? Alebo nie je? Neviem, čo by bolo najhoršie.

Takáto smrť dieťaťa sa nedá pochopiť.

Je advent. Pre mňa obdobie pripomínania si toho, že napriek všetkej biede nič lepšie ako kresťanstvo nemám. Neviem, kam inam by som si zašiel po nádej do života. Ako sa mám ale tešiť z dieťatka narodeného v jasličkách, keď myslím na dieťa zomierajúce v kanáli?

Intro to Science

Zvláštnou zhodou okolností som sa dostal k učeniu predmetu, ktorý som už pár rokov túžil učiť. Intro to Science. Mojou snahou je tu cez zážitok sprostredkovať aspoň niektoré zo spôsobov vedeckého uvažovania. Teda, nie rozprávať iba o vedeckej metóde, ale umožniť študentom vedeckú metódu prežiť v ich vlastnej činnosti.

Samozrejme, popri tomto vznešenom cieli vyjde aj čas na blbosti - a tak sme si minulý týždeň v rámci iniciačného rituálu všetci takto zapaľovali ruky:



Za toto slow motion video ďakujem Filipovi K.

Rádio Piešťany

V ostatnom čase som si pri cestovaní po D1 všimol vysielanie rozhlasovej stanice Rádio Piešťany. Myslím, že v mojom osobnom rebríčku je to rozhlasová stanica, ktorú som schopný vydržať s chuťou počúvať bez preladenia najdlhšie. Dramaturg tohto rádia robí skvelú prácu a cesta od Trnavy po Nové mesto nad Váhom sa pre mňa stáva odmenou s výbornou hudbou. Dnes som napríklad vďaka tomuto rádiu spoznal arménskeho hudobníka Tigrana Hamasyana:



Tu je web rádia: http://www.radiopiestany.sk/
A tu môžete skúsiť, či budete mať šťastie na dobrú pesničku, ak si zapnete stream: http://www.radiopiestany.sk/player.html