Existenciálne periférne záležitosti

V starom vtipe vysvetľuje učiteľ známemu, že existujú 2 dôvody, prečo je učiteľom. Prvý dôvod je júl a druhý je august. Aj keď mám svoju prácu veľmi rád, prázdniny mám radšej. Škola je skvelé zamestnanie, ťažko si predstaviť niečo lepšie. Tu sú dôvody, prečo mám rád školu:

1. Na dobrej škole máte obrovský priestor pre tvorivosť a slobodu. Navyše je to miesto naplnené silnými vzťahmi s druhými ľuďmi. To je podľa Thomasa Morrisa (autora knižky Philosophy for Dummies) niečo, čo je veľmi blízke zmyslu života v univerzálnom zmysle.

2. Máte možnosť sledovať prerod trochu sebeckých detí na pomerne vľúdnych a zorientovaných dospelých. Mnohí z nich vás časom svojou múdrosťou, charakterom, vôľou, vtipom vysoko prerastú. Ako keď Ján Krstiteľ hovorí na adresu Ježiša, že “On musí rásť a ja sa umenšovať.” Ja sa presne takto cítim popri tých študentoch. Je skvelé vidieť ľudí, ktorí sú lepší ako ja.

3. Je to zábava. Dostávam peniaze za to, že sa v robote zabávam. To je dosť významný dôvod, prečo som v škole.

Napriek tomu, táto robota má aj svoje temné stránky. Tieto sú najtemnejšie:

1. Je to emocionálne vyčerpávajúce. Vzťahy, ktoré vznikajú v škole majú potenciál človeka pohltiť, občas aj vtedy, keď by si to neprial. Môj mozog inak celkom drsne spracuváva náhle povolenie otáčok počas prázdnin. Toto leto som mal zatiaľ každú noc aspoň jeden sen so školskou tematikou, zväčša s nejakou katastrofickou zápletkou.

2. Zavalenosť existenciálne periférnymi záležitosťami. Zaoberáte sa takými blbosťami, ako kto kedy prišiel neskoro na hodinu, či vám doniesol papierik od lekára, či vám ho priniesol do troch dní po svojej absencii, či ste mali v triede 25 alebo 26 študentov a koľko z nich študovalo v zahraničí a toto potom niekam treba zapísať. Uzatvárate známky. Sedíte na porade a počúvate, koľko študentov bude robiť komisionálky a koľko vymeškaných hodín majú študenti v triede vášho kolegu.

                Teraz je najkrajšia časť roka, prázdniny – existenciálne periférne záležitosti prenechávam periférii. Odchádzam zaoberať sa existenciálne závažnými vecami. A ešte sa uvidí, či to prinesie radosť alebo hrôzu.

A to je všetko?

Každý koniec školského roka je pre mňa ako malá smrť. Nemyslím to v zlom, je to krásne aj smutné.

Ku koncu tohto školského roka veľa počúvam album A to je všetko? od Longitalu. Najsilnejšia je posledná pieseň albumu (tiež sa volá A to je všetko? a možno ju poznáte z albumu Teraz; teraz ju však nahrali aj s nebeskými bicími Mariána Slávku).

Či máte koniec školského roka, či rozmýšľate o smrti, o láske a blízkosti, alebo aj len tak - odporúčam túto pesničku. Nižšie je live verzia z Adventu 2012, tu zas nájdete mp3 s verziou 2015 s bicími.



sedím tu a vidím vecí koniec
tichú krásu dokončený stav
keď dokončím všetko čo mám
kam sa poberám?

do seba sa pozerám plyniem
každú chvíľu iná
dobrodružný splav
keď sa môj čas minie
s tichom splyniem
ponorím sa celá
bezoblačný stav

a to je všetko? a to je všetko?
toto je všetko? toto je všetko?
to je všetko?

sedím tu
a vidím vecí koniec
tichú krásu
dokončený stav
keď dokončím
všetko čo mám
kam sa poberám?

a to je všetko? a to je všetko?
toto je všetko? toto je všetko?

do seba sa pozerám plyniem
každú chvíľu iná
dobrodružný splav
keď sa môj čas minie
s tichom splyniem
ponorím sa celá
bezoblačný stav

nech sa môj deň ticho spojí s tvojím
nech sa radosť našich dní zdvojí
nech sa uvoľní dych z hrudí
nech sa vydýchne do hrudí druhých ľudí – 2x

a to je všetko? – 15x
toto je všetko

Poznámka: Dano so Šinou majú vydavateľstvo Slnko records. Keď som si u nich objednal tento album, zažil som zatiaľ najpríjemnejšie prekvapenie pri internetovom nakupovaní. Tri dôvody: 1.: CD prišlo do dvoch dní, pričom poštovné bolo v cene (a cena bola super). 2.: Hneď ako som si ho objednal a online zaplatil, mohol som si stiahnuť mp3-ky. 3.: V skutočnosti mi poslali rovno 2 CDčká, reku, jedno nech podarujem blízkemu. Skvelé, takto sa mi to páči.

Wason selection task

V tejto knižke s príkladmi z matiky pre stredoškolákov som pred pár rokmi našiel pekný príklad, ktorý od vtedy zadávam všetkým skupinám, ktoré učím. Príklad znie zhruba takto:

Pred vami sú na stole štyri žolíkové karty. Každá má na rube farebný vzor (modrý alebo červený) a na lícovej strane je hodnota karty (číslo alebo figúra). Vašou úlohou je rozhodnúť, ktoré karty treba nutne otočiť, ak chceme overiť pravdivosť pravidla: "Ak je na jednej strane karty číslo, tak druhá strana je červená."

Premyslite si, prosím, odpoveď, až potom čítajte ďalej.

Otočiť treba krajné karty. Úplne ľavú treba otočiť, aby sme overili, či je jej rub naozaj červený.

Druhú kartu nemá zmysel otáčať, je na nej figúra. O figúrach pravidlo nehovorí nič.

Veľa ľudí robí chybu a chce otočiť tretiu, červenú, kartu. Načo? Je to zbytočné - ak by sme na jej druhej strane našli číslo, pravidlo platí. Ak by sme tam objavili figúru, tak tiež je všetko OK. Pravidlo nijako nepodmieňuje, čo má byť na druhej strane figúrových kariet. O nich sa nevyjadruje.

Pravdivosť pravidla môže porušiť jedine taká situácia, že karta s číslom by nemala druhú stranu červenú. A preto treba skontrolovať ešte poslednú, modrú kartu. Ak by sme na jej lícovej strane našli číslo, popieralo by to pravidlo. Preto to treba overiť.

Ak ste sa pomýlili a chceli ste otočiť napríklad prvú a tretiu kartu, netrápte sa, ale odporúčam trochu si doštudovať implikáciu, modus ponens a modus tollens a confirmation bias:-)

Wason

Tento týždeň ma môj priateľ Lukáš upozornil na pár zaujímavých článkov. A tak som sa dozvedel, že úloha je asi trochu staršia, než učebnica, z ktorej som ju poznal ja. V skutočnosti podobné zadanie používal anglický kognitívny psychológ Peter Cathcart Wason, ktorý podobný príklad využil v sérii experimentov, v ktorých sa snažil pochopiť, ako premýšľame. Jeho verzia z roku 1966 vyzerala približne takto:

Každá zo štyroch kariet pred vami má na jednej strane číslo a na druhej písmeno. Ktoré karty je nutné otočiť, ak chceme overiť platnosť pravidla: "Ak je na jednej strane karty samohláska, tak na druhej strane je párne číslo."

Riešenie úlohy je hádam už po úlohe so žolíkovými kartami jasné - otočiť treba E a 7. Takto však Wasonovi odpovedali len zhruba 4% testovaných subjektov (podľa wiki 10%). Wason musel byť dosť nešťastný z ľudskej neschopnosti poriadne myslieť.

Všetko sa ale zaujímavo zvrtlo po pár rokoch - so svojou doktorantkou Dianou Shapiro zistili, že to predsalen nie je s naším myslením také jednoduché. Asi to nebude tak, že pri zadaní úlohy si v hlave abstrahujeme logickú podstatu hádanky, tú vyriešime a potom vztiahneme naspäť na konkrétne zadanie. Ako keby cesty riešenia boli rôzne v závislosti od obsahu úlohy (sémantického, nie logického). Ak totiž úlohu preformulovávali s rôznymi inými typmi kartičiek a otázok, menila sa úspešnosť riešenia úlohy. V roku 1971 napríklad použili pravidlo: "Do Manchestra cestujem vždy autom." Je to logický ekvivalent k implikácii Ak idem do Manchestra, idem autom.

Rekordná úspešnosť ale prišla až v roku 1982 (Griggs a Cox), keď úloha dostala skutočne sociálny a veľmi dobrý kontext: "Pivo môžu piť len osoby, ktoré už dosiahli vek prinajmenšom 18 rokov." Ktoré kartičky by ste otočili?

Áno, opäť tie krajné. Ale tento raz vám riešenie udrelo do očí v sekunde. Pritom je to viac-menej stále tá istá úloha, v ktorej overujeme platnosť jednej implikácie (Ak niekto pije pivo, tak má už aspoň 18 rokov).

Keď už robím v škole, využil som možnosť vyskúšať Wasonov experiment na mojich študentoch. Do experimentu som zapojil 90 ľudí. Polovica riešila pôvodnú hádanku z roku 1966, druhá polovica sa zamýšľala o pive. Výsledok ma ofackoval: Úlohu so samohláskami a párnymi číslami vyriešili správne menej než 3% študentov. Úlohu s pivom vyriešilo správne 87% ľudí.

Owen Pallett

Živé vystúpenia robia hudobníka hudobníkom. Medzi stenami štúdia je možné "vymáčknuť" hudbu z kadekoho. Ale naživo sa ukáže, či viete hrať a spievať.* Úplne najväčší rešpekt mám pred hudobníkmi, ktorí si to dokážu na pódiu odkrútiť všetko sami, bez spoluhráčov, trackov z počítača a playbackov.

Tento víkend doma počúvame Owena Palletta, kanadského muzikanta, ktorého možno poznáte pod menom Final Fantasy alebo z jeho spolupráce s Arcade Fire. Často nám doma hrávali z reprákov jeho štúdiové albumy, ale až teraz som zistil, ako výborne hrá naživo.

Klávesy, husle, trocha softvéru, looper a mikrofón a takéto veci si sám vykúzli:

Ak sa vám pesnička páčila, pustite si celý koncert. Rozhodne stojí za to.

Spoločná dotyčnica

Náhodou som narazil na takýto obrázok:

Nebola pri ňom nijaká otázka, ale je to jeden z tých obrázkov, ktorý sa otázky pýta sám.

Predpokladajme, že strana štvorca je x.
Aký je polomer štvrťkružnice?
Aký uhol zviera spoločná dotyčnica polkruhu a štvrťkružnice so stranami štvorca?
Aká je vlastne dlhá úsečka MN?

Transcendentné volské oko

Problematika transcendentna nedá človeku pokoj, ani keď ide večerať. Takéto čosi na mňa vyskočilo, keď som si dnes pripravoval volské oko:

Nuž, transcendentné volské oko. Nadpozemská chuť, zážitok vymykajúci sa rozumovému poznaniu.

A teraz ešte hádanka k dobrej večeri:

Adam si vypráža volské oko v tvare polkruhu. Aké najväčšie polkruhové volské oko sa dá pripraviť na panvici v tvare štvorca?

Úloha má pekné riešenie, zaujímavé je už len vôbec si dobre vymyslieť, ako vpísať ten maximálny polkruh do štvorca...

Heartbeats

Moje deti majú svoju lekársku tašku, s ktorou sa hrajú na lekárov. Je to červená taška so skutočnými diagnostickými nástrojmi ako fonendoskop alebo teplomer, s obväzmi, prázdnymi nádobkami od liekov a s niekoľkými neškodnými baleniami skutočných "liekov" (napr. ampulky s fyziologickým roztokom).

Keď sa nedávno hrali, ostal na zemi ležať fonendoskop. Nasadil som si ho na uši a priložil k srdcu. Je zaujímavé počúvať tlkot vlastného srdca. Akokoľvek pravidelne a neúnavne srdce celý život bije, v tom zvuku nie je nič strojové. Je to zvláštne živý šuchot.

Potom som počúval srdce Agátke a tĺklo oveľa rýchlejšie. A Inkine srdce tlčie ešte oveľa rýchlejšie. Pri počúvaní ich sŕdc sa mi miešali v hlave rôzne myšlienky - každé stiahnutie ich malých srdcových svalov je ako zazvonenie malého zvonu, ktorý im, tak ako všetkým, s neoblomnou vytrvalosťou pomaly odbíja život. Nechcem, aby ten tlkot zastal, ale každý jeden úder je úderom smerujúcim bližšie a bližšie k smrti. Ak budú šťastné, udrú tie ich srdiečka dve - tri miliardy-krát. Ale už teraz sa pretĺkajú cestou k poslednému úderu.

Druhá myšlienka, ktorá mi pri počúvaní detských rýchlejších pulzov napadla bola táto: Prečo tie detské srdcia bijú tak rýchlo? Neviem, aká je skutočná odpoveď, ale napadlo mi takéto matematické riešenie: telo dieťaťa sa podobá na telo dospeláka, aj keď má trochu iné proporcie. Vieme, že ak mám podobné telesá, tak menšie z nich má väčší pomer povrchu k svojmu objemu.

Predstavme si napríklad dve kocky - s hranami 1 a 2.
Kocka s hranou 1 má povrch 6x1x1=6 a objem 1, čiže pomer povrchu k objemu je 6:1=6.
Kocka s hranou 2 má povrch 6x2x2=24 a objem 8, čiže pomer povrchu k objemu je 24:8=3.

Deti sú tie menšie kocky, majú teda väčší pomer povrchu tela k objemu. A teda strácajú povrchom viac tepla. Teplo telo získava metabolizovaním potravy. Potrebujú teda rýchlejšie metabolizovať. Preto rýchlejšie dýchajú a rýchlejšie im bijú srdcia.

Happy birthday, bro!

Že mám veľmi rád Bobbyho McFerrina je asi jasné, lebo veď tuto a vtedy a tamto.

Dnes sa tento chlapík dožil 65. narodenín. Na dôchodcu celkom srší energiou (koncert spred roka):



Na projekte SpiritYouAll sa mi najviac páči jedno: kým mnoho reprezentantov kresťanstva, "kresťanských" kapiel a učiteľov sa svojou aktivitou na Ježišovi dopúšťa krádeže identity (lebo ho dezinterpetujú, sľubujú v jeho mene veci, ktoré nikto nesplní, alebo sú proste iba nevkusní), v diele Bobbyho mám skôr pocit opačný - Ježišovi robí službu, keď mu prepožičiava svoju identitu a kresťanskú popkultúru pozdvihuje z prachu jej biedy.

A tu je aj pár slov, aby sme mohli posúdiť, či to celé myslí fakt vážne:

Nepochopiteľný pohľad mojej dcéry

Včera sa odohral takýto krátky rozhovor medzi mnou a mojou 2,5 ročnou Agátou.

Ja: Agátka, páči sa ti tvoje detstvo? (Áno, dávam svojim deťom absurdné otázky.)
Agáta: Nie, oci. Nepáči. (A patrične to dostávam vyžrať.)
Ja: Fakt sa ti nepáči? Veď sa s maminkou tak snažíme... a čo by sa ti páčilo?
Agáta: Chodiť do roboty a pracovať.

Neveriacky som pokrútil hlavou a zmenil som tému rozhovoru.

Divine Embarrassment

Človeku je z toho do plaču: ľudia v mene jedného náboženstva zabíjajú iných ľudí. Hrozné zabitie dekadentných vtipkárov sa celkom silne dotklo aj mňa, Paríž je predsalen bližšie ako Irak a Sýria, či ako centrálna Afrika, kde pre zmenu zabíjajú a vyháňajú moslimov v mene kresťanstva.


Ateistický filozof Maarten Boudry zhodou okolností 3 dni pred parížskym masakrom na svojom twitteri napísal takto výstižný vtip:

Argument from Divine Embarrassment. 
If you were God, looking upon your earthly representatives, wouldn't you want to hide? 
Ergo: God exists.


Neviem, kde sa v týchto momentoch skrýva Boh. Ale je mi jasné, že každý normálny človek toto zlo páchané v mene Boha vo svete odsudzuje. Ja viem, čo by som robil, keby som bol na mieste Boha. A vie to každé malé decko aj každý filmový režisér - dobrý superhrdina by si siedmeho januára navliekol nejaký farebný oblek s plápolajúcim plášťom a utekal by do redakcie roztopiť teroristom náboje v zásobníku. Alebo im aspoň rozviazať šnúrky na topánkach, nech sa groteskne potknú a popadajú na nos rovno pred dverami satirickej redakcie. Boh to ale nespravil a ľudia prišli o život. Denne prichádzajú.

Každý správny superhrdina vie, že treba utekať do Sýrie a nedovoliť šialencom upaľovať malé deti. Prečo Boh vyzerá, ako keby to nevedel?

Neviem.



Slunce kdesi mezi lesy
spadlo do studánky,
Pámbu mlčí, asi čte si,
tiše šustí stránky…

Jsme sami kdesi mezi lesy,
zmatení a čistí,
vánek tiše listuje si
ve spadaném listí…

Nad Kopečkem už se stmívá
kdosi zvony rozeznívá…
Já je slyším, Bože krutý,
jen tvá moudrá ústa ne,
dej mi aspoň zemřít u tý,
co tu po mně zůstane…

Světlo vidím, Bože krutý,
jen tvé moudré oči ne,
dej mi aspoň zemřít u tý,
co vedle mne spočine…

Bolest cítím, Bože krutý,
chybí mi tvé doteky,
dej mi aspoň zemřít u tý,
s kterou budu navěky…

Slunce kdesi mezi lesy
spadlo do studánky,
Pámbu mlčí, asi čte si,
tiše šustí stránky…
Karel Plíhal: Kopeček (Vzduchoprázdniny)

Voltaire: Myšlienky

Keď už som napísal, čo Voltaire nenapísal, dostal som chuť prečítať si niečo z toho, čo skutočne napísal. Padla mi do rúk kapitola "Boh" z knižočky Myšlienky alebo rozum podľa abecedy. Rozhodne stojí za prečítanie:

Bohoslovec Logomachos sa cestou do Skýtie zastavil na úpätí Kaukazu, na hraniciach Kolchidy. Dobrý starec Dondindak kľačal vo svojej nízkej izbe so ženou, piatimi synmi a piatimi dcérami, aby sa spevom poďakovali Bohu za skromné jedlo.

Logomachos: Čo to robíš, ty modloslužobník?

Dondindak: Nie som modloslužobník.

Logomachos: Musíš byť modloslužobník, lebo si Skýt, a nie Grék. Nože mi povedz, čo si to spieval vo svojej barbarskej skýtčine?

Dondindak: Všetky jazyky znejú Pánovi rovnako príjemne. Spievali sme jeho chválu.

Logomachos: Čudné. Skýtska rodina sa modlí k Bohu, hoci sme ich o ňom nepoučili! No uvidíme, či sa vyznáš v katechizme. Prečo sa modlíš k Bohu?

Dondindak: Lebo sa máme klaňať Najvyššej Bytosti, od ktorej nám všetko pochádza.

Logomachos: Na barbara to nie je zlé. A o čo ho prosíš?

Dondindak: Ďakujem mu za všetko dobré, čo mám, aj za zlé, čím ma skúša. Ale chránim sa žiadať ho o niečo, on vie lepšie ako my, čo potrebujeme, o nič by som si netrúfal prosiť, ani o krásne počasie, keď môj sused ho možno prosí o dážď.

Logomachos: Ach, vedel som, že povieš nejakú hlúposť. Pozrime sa na vec z vyššieho hľadiska. Povedz, barbar, kto ti povedal, že Boh jestvuje?

Dondindak: Celá príroda.

Logomachos: To nestačí. Ako si predstavuješ Boha?

Dondindak: Ako svojho stvoriteľa. Svojho pána, ktorý ma odmení, ak budem konať správne , a potrestá, keď sa dopustím niečoho zlého.

Logomachos: To sú hlúposti a malichernosti! Pristúpme k tomu hlavnému. Je Boh nekonečný secundum quid (podľa niečoho) alebo podľa podstaty?

Dondindak: Nerozumiem vám.

Logomachos: Hlupák! Je Boh na jednom mieste, mimo akéhokoľvek miesta, alebo na každom mieste?

Dondindak: Neviem... Ako sa vám bude páčiť.

Logomachos: Somár! Môže urobiť, aby sa stalo to, čo sa vôbec nestalo, aby palica nemala dva konce? Vidí budúcnosť ako budúcnosť, alebo ako prítomnosť? Ako si počína, keď stvorí bytosť z ničoty a bytie obráti v ničotu?

Dondindak: Nikdy som o týchto veciach neuvažoval.

Logomachos: Hlava dubová! Nuž, musím sa k tebe znížiť a prispôsobiť sa. Počúvaj, priateľu, veríš, že hmota môže byť večná?

Dondindak: Čo ma je po tom, či trvá večne alebo nie? Ja večne netrvám. Boh je vždy môj pán; dal mi vedieť, čo je spravodlivosť, a ja sa tým musím riadiť. Nechcem byť filozofom, chcem byť človekom.

Logomachos: To je robota s takýmto tupcom! Poďme zaradom: Čo je to Boh?

Dondindak: Môj zvrchovaný pán, môj sudca, môj otec.

Logomachos: Na to sa nepýtam. Aká je jeho prirodzenosť?

Dondindak: Byť mocným a dobrým.

Logomachos: Má duchovnú alebo telesnú podstatu?

Dondindak: Ako to môžem vedieť?

Logomachos: Čože? Ty nevieš, čo je to duch?

Dondindak: Veru nie. A načo by mi to bolo? Bol by som potom spravodlivejší? Bol by som lepší manžel, otec, lepší pán, lepší občan?

Logomachos: Musíš sa rozhodne naučiť, čo je to duch. Počúvaj: Je to, je to... Poviem ti to inokedy.

Dondindak: Bojím sa, že mi povete skôr to, čo nie je, ako to, čo je. Dovoľte, aby som sa teraz na niečo spýtal ja. Videl som kedysi jeden z vašich chrámov. Prečo zobrazujete Boha s dlhou bradou?

Logomachos: To je veľmi ťažká otázka, vyžaduje si predbežné poučenie.

Dondindak: Skôr než ma poučíte, poviem vám, čo sa mi raz prihodilo. Práve som dostaval záchod na konci záhrady, keď vtom počujem krta, ako sa zhovára s chrústom. "To je krásna budova," povedal krt. "Istotne ju postavil nejaký mocný krt." "Žartujete? Staviteľom tejto budovy je určite nejaký geniálny chrúst." Vtedy som sa rozhodol, že nikdy nebudem viesť nijaké dišputy.

Voltaire to nepovedal!

Je nehygienické vkladať ľuďom do úst vety, ktoré nepovedali. Chudák Voltaire, veľa ľudí mu od masakru v Charlie Hebdo vkladá do úst vetu: "Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to."

Táto veta sa vo Voltairovych textoch nenachádza. Do úst mu ju ako prvá vložila viac než 100 rokov po jeho smrti Evelyn Beatrice Hall, keď pod pseudonymom Stephen G. Tallentyre v roku 1906 publikovala dielo The Friends of Voltaire.

http://en.wikiquote.org/wiki/Voltaire


Poznámka 17. 2. 2015: Narazil som dnes na tento obrázok od môjho milovaného Michaela Leuniga, tak ho sem pridávam:

Test sociálnej percepcie

Dni voľna s rodinou, to je ideálny čas vyskúšať pár experimentov na vlastných deťoch. Na mojom obľúbenom chenneli Vsauce som narazil na video, v ktorom sa spomína Sally - Anne test.

Sally - Anne test je úžasný experiment z oblasti sociálnej percepcie. Naša verzia vyzerala takto: Inka s Agátkou sedia v izbe. Inka má košík s hríbami. Inka schová svoj košík s hríbami do svojej "nádoby" a odíde sa do kúpeľne osprchovať. V čase jej neprítomnosti Agátka vyberie hríby z Inkinej nádoby a schová ich do svojej nádoby. Potom sa Inka vráti do izby a chce si zobrať hríby. Otázka pre testovaný subjekt: Kde bude Inka hľadať košík s hríbami?

Ľudia s vyvinutou teóriou mysle už vedia iným subjektom pripisovať falošné presvedčenia (false beliefs), pretože už majú nejakú predstavu o tom, ako sa v hlavách formuje poznanie, ako ľudia svoje presvedčenia zakladajú na svojom poznaní a ako sa môžu presvedčenia líšiť od reality, keď nedisponujeme potrebnými informáciami. Schopnosť pripisovať iným falošné presvedčenia sa však objavuje až okolo štvrtého roku života.

Svojej dvaapolročnej dcére ako správny otec hrozne fandím a pokladám ju za najinteligentnejšie a najšikovnejšie dieťa na svete, ale Sally - Anne test bol nekompromisný, falošné presvedčenia ešte iným ľuďom pripísať nevie, obávam sa, že jej teória mysle je ešte len v zárodkoch. Ale je pre mňa fascinujúce ju sledovať.