Babinka

Včera zomrela moja babka. Poznali a stretli ju takmer všetci moji kamaráti a priatelia, lebo som u nej nejaký čas býval. Takisto ju z rozprávania poznali moji študenti. Na rozlúčku a spomienku pripájam krátky úryvok z nahrávania, ktorým sme sa s babkou a s Miriam zabávali kedysi v roku 2006:



Kresťania (a najmä niektorí kresťanskí kazatelia na pohreboch) dosť často machrujú a rozprávajú o tom, ako je zosnulý už teraz šťastný s Bohom, alebo aký krásny večný život ho čaká. Život nasvecujú ako čosi dočasné a smrť interpretujú priam ako krásny vstup do večnej blaženosti. Rád by som sa tomuto vyhol a ozval sa za všetkých menej nadšených kresťanov - samozrejme, aj ja v kútiku duše dúfam a túžim, aby sa fyzickou smrťou všetko nekončilo. Ale smrť pokladám za strašne smutný, nepochopiteľný jav. Či už beriete smrť ako užitočný nástroj evolúcie alebo triumfálny vstup do večnosti (obidva prístupy vedia z nadhľadu vyznievať veľmi pekne a vzletne), smrť individuálnych, konkrétnych blízkych ľudí je vždy nechutný okamih; okamih, v ktorom nie je ťažké predstaviť si cynického Boha.