Konečne sú
prázdniny a mám čas venovať sa základným otázkam o bytí. Beriem si so sebou
knižky, ktoré mám rozčítané a premýšľam. Smullyan sa zamýšľa nad tým, že
rozdiely medzi materialistickým monizmom, dualizmom a idealizmom by možno mohli
byť len otázkou terminológie. A možno vôbec realitu nevieme správne nahliadať a
všetka metafyzika je len zúfalým tápaním v tme. Shelly Kagan je fyzikalista,
našepkáva mi do duše, že duša asi skôr nie je, že myseľ je len prejavom dobre
usporiadaného kúska hmoty a smrťou sa to asi všetko skončí. Aj tak ale vie
odvodiť presvedčivú etiku. Gardner sa snaží rezignovane povzbudiť, že nič iné
než dúfať vo večnosť nám aj tak neostáva. Udrží si vieru, aj keď z nej vypustí
takmer všetky príbehy, na ktorých som vyrástol.
Ležím v
hojdacej sieti pod orechom. Mozgom mi tepe zúfalstvo z toho, že ľudstvo na
začiatku 21. storočia dokázalo tak veľa (poslať sondu k Plutu, rozbiť
subatomárne častice, vyťažiť ropu zo dna mora, zabezpečiť jedlo miliardám
ľudí), ale v zásade sme sa nijak nepohli v otázke vysvetlenia pôvodu bytia ani
večného osudu človeka. Tu je to rovnaké už státisíce rokov. Tradujeme si rôzne
príbehy, niektoré presvedčivejšie ako iné. Najskeptickejšie a najrozumnejšie je
nenechať sa nijakým z nich presvedčiť. Ale skepticizmus nič nevysvetľuje.
Hojdám sa v
sieti a vpíjam sa do riadkov knižiek, ktoré sú tu so mnou. Dúfam, že v nich
nájdem odpoveď. Po chvíli zdvíham zrak a pozerám sa dolu ku potoku. V
ríbezľových kríkoch je tam ukrytá moja trojročná dcéra. Zrnko po zrnku oberá
červené ríbezle do malej misky. Do svojej činnosti je úplne pohrúžená. Je
krásna. Pozerám na ňu a na chvíľu zabúdam na zúfalstvo ontologických otázok.
Iba samotné bytie ma v tomto okamihu naplno premáha a ja sa mu s radosťou
vzdávam.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára