utorok, 29. marca 2016

Je to zložitejšie

Nad týmto textom rovno lámem palicu. Nepoteší nikoho. Pre ateistov som veriaci slaboch, pre veriacich nestály postmoderný relativista idiotsky mútiaci vodu. Ale potreboval som ho napísať.

Boh je alebo nie je

Na viac, než túto tautológiu som sa za svojich 30 rokov zatiaľ nezmohol. Misky váh rozumu sa nakláňaju skôr proti viere v Boha. Na mojich osobných váhach to na stranu Boha prevažujú posledné dve olovká – pocit a obrovská túžba po nesmrteľnosti. Aj keď ma nebytie tých 13,7 miliardy rokov asi netrápilo (predpokladám, že som nebol, aj keď presne to nemám ako vedieť), teraz som, a nedokážem sa zmieriť s tým, že by som o nejaký čas už znova byť nemal. Celé moje vnútro zúfalo kričí po Bohu, ktorý by ma spasil. Mám vieru, ale vzdávam sa akejkoľvek jej obhajoby, lebo viem, že je absurdná.

Niektorí ľudia to majú inak

Pred časom ma prekvapilo zistenie, že sú aj ľudia, ktorí netúžia byť večne. Už som stretol dokonca človeka, ktorý vyslovene dúfa, že zanikne. A tiež iného, ktorý dúfa, že Boh nie je. A ďalšieho, ktorý vravel, že Boh je, ale že dúfa, že nám nedá večné životy. A aby bola táto kombinatorická matica kompletná, stretol som aj ženu, ktorá je presvedčená o neexistencii Boha, ale dúfa v nesmrteľnosť. Prekvapilo ma na tom celom, že viera neprichádza nutne v kombo-balíčkoch teista-nesmrteľnosť, ateista-konečnosť.

Boh asi neintervenuje

Ak chcete príbeh, tak:
Moje deti milujú skákanie. Na trampolíne, na posteli, alebo asistované skákanie za ruky s dospelákmi. Po skákacích hradoch žiadostivo poškuľujú, ale tým sa nemilosrdne vyhýbam. Dúfam, že časom pochopia, že najlepšie veci v živote nestoja peniaze. Radosť sa nedá kúpiť, kupujú sa len rozptýlenia. Navyše sú tie nafukovacie hrady tak odporne gýčové, že sa bojím, že ak by som tam moje deti pustil, ja by som to tam zatiaľ od zhnusenia ovracal.

V sobotu (teraz na Veľkú noc) na takom hrade skákalo jedno sedemročné dievčatko. V mestskom parku Harlow, vo východnom Anglicku. Potom zafúkal vietor a celý nafukovací hrad odfúklo. A dievčatko pád zabil.

Ak chcete dáta, tak:
Denne vo svete zomrie 16 000 detí vo veku do 5 rokov. Za rok je to viac než počet ľudí na Slovensku. Polovica z nich kvôli zlej výžive. Tretina na respiračné ochorenia, hnačku alebo maláriu. Len zlomok tvoria nafukovacie hrady a kanály bez poklopov. To dáva nádej, že sa s tým snáď ešte niečo dá robiť. A naozaj, globálny trend nie je zlý: detská úmrtnosť klesla za ostatných 25 rokov z 9,1% na 4,3% (pokles o 52,7%). Ale aj tak je to stále desivé.

Dáta pre Slovensko:
Na Slovensku je detská úmrtnosť 0,527%. Ja s mojimi tromi deťmi sa teda môžem tešiť, že s pravdepodobnosťou (1-0,00527)^3=98,4% sa nás detská smrť nedotkne.

Moral of the story:
Odkedy mám deti a vnímam ich smrteľnosť, všetko v živote získava pachuť – aj ak sa moje deti dožijú šťastnej staroby a dodýchajú v pokoji a radosti, obklopení svojimi pravnúčatami vo veku 110 rokov... stále sú na svete rodičia, ktorí vidia svoje dieťa zomrieť od hladu, na zápal pľúc alebo pádom z odfúknutého nafukovacieho hradu.

Život je žalostne nespravodlivý. Vlny nezaslúženého požehnania aj nezmyselného utrpenia a bolesti prichádzajú slepo náhodne. Ktokoľvek tvrdí, že Boh má plán, berie na seba nezdvihnuteľné bremeno vysvetľovania násilných detských smrtí. Dráždi ma, keď stretnem človeka, ktorý verí, že Boh intervenuje v malicherných záležitostiach jeho dobre zabezpečeného života a zároveň nezabráni podfúknutiu skákacieho hradu.


Božie zjavenie

Ako sa dá nahliadnuť Boh a spoznať jeho vôľa? Zázrak, svedectvo, kniha... nič z toho. Zázraky sú nepoužiteľné. Akú má výpovednú hodnotu zázrak? Samotný zázrak predsa nevypovedá nič o bezúhonnosti čarodejníka. Zázrak dokazuje len to, že ten, kto ho vykonal je čarodejník. Ak uvidíte niekoho urobiť zázrak a poviete si: „Ááá, on urobil zázrak, to musí byť boží syn,“ tak ste sa nechali uniesť vlastnou nadinterpretáciou situácie. Hlavný problém je ale iný: ja som zatiaľ nevidel žiaden zázrak.

Svedectvo druhých ľudí? Anecdotal evidence. Tak na to sa teda nespolieham ani pokiaľ ide o recept na liečenie chrípky, nieto ešte ak sa máme baviť o povahe Boha a obsahu Jeho vôle pre tento svet. Cirkevné spoločenstvá, ktoré povzbudzujú svojich členov, aby na záver bohoslužby išli povedať, ako Boh konal v ich živote, alebo aký zázrak videli, sa dopúšťajú chyby. Po prvé je metodologickou chybou na základe takýchto anekdotiek niečo inferovať o Bohu. Po druhé tak navodzú psychologický/sociálny tlak k podľahnutiu rôznym kognitívnym skresleniam len preto, aby človek mohol povedať, že vidí, ako Boh koná v jeho živote. Úprimný kresťan by v takom spoločenstve mal vstať, ísť dopredu a povedať: „Tento týždeň som nijaké božie činy nevidel, naopak, bol som svedkom náhodných dobrých aj zlých udalostí, život fackoval dobrákov a favorizoval záporákov, ale občas to bolo aj naopak. Na nijakú modlitbu som od Boha odpoveď nedostal – ani zázračnou udalosťou, ani hlasom v mojej hlave. Zato sa mi darilo vnášať svojim konaním a postojmi svetlo do chaosu. Keď som zachránil to mačiatko spod kolies kamióna a keď som sa rozprával s tou babičkou v obchode, to bola pecka, vtedy som sa cítil ako obraz Boha v tomto svete.“

Kniha? Len ktorá, tých svätých je viac. V každej je množstvo múdrosti, ale žiaľ, nielen.

Mne pomôže len osobné zjavenie Boha. Modlím sa zaň každý deň. Mám predstavu, že raz sa mi v hlave ozve jeho hlas, alebo že ma naplní nespochybniteľný pocit istoty o dôležitých pravdách. Osobné zjavenie je samozrejme neprenosné.

A čo morálka?

Kebyže nemám kresťanstvo, tak si nájdem inú zámienku pre to, aby som sa mohol usilovať o to, čo všetci nazývajú „byť dobrým človekom“. Zatiaľ som presvedčený, že konkrétne vierovyznanie nemá zásadný vplyv na to, ako sa ľudia rozhodujú v etických otázkach. Našu kultúru formuje kresťanstvo a humanizmus. Či veríme alebo nie, sme tak naočkovaní pre celkom dobrý spôsob života. Vôbec neviem, čo spraví s medziľudskými vzťahmi postupná smrť kresťanstva v našej kultúre. Naivne verím, že svet sa zatiaľ stále zlepšuje. Píšem vágne – o tomto všetkom existujú články a štúdie. Tie nie sú z osobného hľadiska úplne najpodstatnejšie. Ja viem, že sa rozhodujem pre to, čo intuitívne cítim ako správne. Keby bol nejaký náboženský príkaz v rozpore s mojou morálnou intuíciou, asi by som skôr spochybnil ten náboženský príkaz než intuíciu. Odhadujem, že to takto má väčšina ľudí.

A ako (na 98,4%) vychováš tie svoje deti?

To je najväčší problém. Deťom sa nedá dookola hovoriť: „neviem“ a „je to zložitejšie“. Zvolili sme brutálne úprimný model výchovy. Na všetko sa snažíme deťom odpovedať pravdivo, najlepšie ako len vieme, a primerane ich veku. Sexuálna výchova je paráda, tam už základy majú. Kým v ZOO podobne staré deti obdivujú, ako sa šimpanzy škeria, Agátka konštatuje, že majú obrovské semenníky. Ale sexuálna výchova je šuviks oproti náboženstvu. Ako majú vychovávať k viere dvaja rozbití veriaci-neveriaci? Nechcem, aby sa Ježiš zaradil do ich hláv hneď vedľa Malej morskej panny a Janka Hraška. Ale zároveň by som bol rád, keby si nejaké náboženské cítenie rozvíjali – už len preto, aby náhodou nepremeškali, ak sa Boh rozhodne osobne zjaviť im. (To je tak polo-vtipom. Myslím si, že zjavenie sa premeškať nedá.)

Neviem, čo si vyberú časom moje deti, ale ja ich určite neplánujem zveriť do rúk vychovávateľom v nedeľných besiedkach, dorastoch a mládežiach. A to z rovnakého dôvodu ako prečo im neklamem o vianočných darčekoch a Ježiškovi. Nechcem, aby jedného dňa mali problém, aký som mal ja, keď som musel z náboženského šuflíka mojej hlavy vyhadzovať rozprávky (Adam a Eva, celosvetová potopa, náboženský fanatik, ktorý ide zabiť syna a podobne).

Nie je to statický obraz

Moja viera sa vyvíja a mení. Toto nie je vyznanie, ktoré chcem vytesať do kameňa. Je to aktuálny stav mojej mysle. Keď si ľahnem do postele a zavriem oči, vydesený z upadania do ničoty vydýchnem večernú modlitbu a budem oveľa veriacejší ako teraz.

Dúfam, že sa moja viera niekam posunie. Dúfam, že to bude bližšie k pravde, a dúfam, že v tej pravde bude Boh.

Čakám na zjavenie.

9 komentárov:

Lukáš Poláček povedal(a)...

Výborný text!

Každý človek, aj ateista, potrebuje nejakú filozofiu a tá sa vyvíja s časom. Ja inklinujem k ateistickému stoicizmu, ktorý má ale dosť blízko k náboženskému budhizmu. Vôbec ma neprekvapuje, prečo sa to takto pretína.

rasťo povedal(a)...

Diki, Lukáš! Mna oslovilo pred časom Tvojich pár poznámok k stoicizmu v Tvojom blogu, teraz sa mi to znovu vybavilo...

http://lukasov.blogspot.sk/2013/12/living-with-histamine-intolerance-part.html

juraj holos povedal(a)...

Fuu, veľmi úprimný príspevok - aj čas zverejnenia to dokazuje :) Vďaka zaň. Ja mám len pár poznámok.

Pre mňa osobne sú misky váh rozumu skôr naklonené k viere v Boha - už len preto, že môže byť problematickým vztiahnuť to, čo sa nám deje v dutine lebečnej k tomu tam "vonku", resp. aby sme vôbec mohli "rozumne" uvažovať o rozume. Ako bol povedal už Darwin: "With me the horrid doubt always arises whether the convictions of man’s mind, which has been developed from the mind of the lower animals, are of any value or at all trustworthy. Would any one trust in the convictions of a monkey’s mind, if there are any convictions in such a mind?" Charles Darwin to W. Graham, July 3, 1881, in The Life and Letters of Charles Darwin, ed. Francis Darwin (1897; repr., Boston: Elibron, 2005), 1:285.

Téma v odstavci týkajúcom sa detí je veľmi ťažká. Sám mám dve dcérky - o rok staršie, než Tvoje a ak by sa im niečo stalo, neviem, čo by som robil... Bolesť a utrpenie sa podľa mňa nedá uchopiť rozumovo. Určite si čítal knihu "Problém bolesti" od Lewisa, kde všetko pekne teoreticky vysvetlil. Lenže potom, keď jeho žena umrela na rakovinu, napísal "Svědectví o zármutku", kde mu celé intelektuálne uchopenie utrpenia nebolo nič platné. (Mnou asi najviac otriaslo, keď som si čítal o zverstvách Nankingu. A potom som zistil, že to isté sa dialo vo Volyni, Juhoslávií, Rwande a vlastne v každom vojnovom konflikte od úsvitu ľudstva...)

Čo sa týka Božieho zjavenia a zázrakov - ak je človek naturalista/materialista, tak nič také existovať nemôže/nesmie - takže aj keby videl zázrakov tisíc, nikdy ich neuzná - vždy ich vysvetlí inak.
"Za celý svůj život jsem se setkal pouze s jediným člověkem, který tvrdil, že viděl ducha. Je zajímavé, že než ho spatřil, nevěřil v nesmrtelnou duši – a nevěří v ni dosud. Tvrdí, že to, co viděl, musel být přelud či hříčka nervů. Samozřejmě mohl mít pravdu – vidět přece ještě neznamená věřit.
Otázku, zda se dějí zázraky, nelze z tohoto důvodu nikdy zodpovědět na základě pouhé zkušenosti. Každá událost, která může být prohlášena za zázrak, je v poslední instanci něco, co vnímáme našimi smysly, něco, co vidíme, slyšíme, cítíme, chutnáme či hmatáme. A naše smysly nejsou neomylné. Pokud usoudíme, že se stalo něco mimořádného, vždy můžeme říci, že jsme se stali obětí iluzí. A vyznáváme-li filosofii, která nadpřirozeno odmítá, je nasnadě, k jakému závěru se přikloníme.
To, co si ze zkušenosti odneseme, závisí na filosofii, se kterou ke zkušenosti přistupujeme. Je tedy zbytečné odvolávat se na zkušenost dříve, než rozhodneme (či než budeme schopni rozhodnout) otázku filosofickou." C.S.Lewis, Zázraky, Návrat, Praha 1999.
Rozumiem Tvojej "Tomášovkej" modlitbe o zjavenie, len spochybniť sa dá predsa aj také osobné zjavenie, nie? A po takej skúsenosti by si veril alebo vedel?

Morálka. Taktiež ťažká téma. Našťastie, vyzerá to tak, že málokto sa snaží podložiť svoje správania morálkou, ktorú si dokonale odvodil, a väčšina z nás buduje na tom, čo nás formovalo cez kultúru a výchovu. A našťastie málokto asi bude mať odvahu pristúpiť k smrti kresťanstva dôsledne, to jest ostať v morálnom vzduchoprázdne, ktoré si sám dľa ľubovôle zaplní (ako o tom píše Nietzshe či Sartre).

P.S. Páči sa mi Tvoj prístup k výchove, aj keď teda v tej ZOO to mohlo stáť za to :)

juraj holos povedal(a)...

P.P.S. Možno ako kontrast k Nickovi Caveovi Karel Kryl: Děkuji .

rasťo povedal(a)...

Juro, diki za komentár, vážim si to. Neviem povedať, aký zázrak by ma presvedčil. Možno by bol najväčší zázrak, keby som sa jedno ráno zobudil presvedčený?

Súhlasím so všetkým, čo píšeš, a aj za Kryla ďakujem :-), len jednu výhradu mám. K tomu dôslednému vyvodzovaniu morálky po smrti kresťanstva. Nemyslím si, že bez kresťanstva ostáva vzduchoprázdno a priestor pre svojvôľu. Práve kvôli tomuto nemám v láske Williama Lane Craiga, kresťanského apologéta, ktorý dokola opakuje, že bez Boha nemáme opodstatnenie pre morálku a 50 rokov tak už ignoruje vývoj na poli morálnej filozofie a asi filozofie vôbec :-)

Začínam sa ale cítiť dosť neisto, lebo vidím, že totálne nie som metodologicky podkutý o tomto všetkom uvažovať.

juraj holos povedal(a)...

Vďaka za odpoveď. Chápem Tvoju námietku, ale ja si napriek tomu myslím (pri mojom stave poznania morálnej filozofie :), že pokiaľ nemáme garanta absolútnych morálnych hodnôt (samozrejme sa nejedná iba o kresťanského Boha), je presvedčivé zdôvodnenie etiky veľmi problematické. To vonkoncom neznamená, že sa ľudia nebudú správať morálne. Bude to však do istej miery napriek tomu a nie práve preto. Takto to popísal Day Vox:

"Most atheists abide by the morality of the culture that they inhabit, not because they have taken the effort to reason from first principles and miraculously reached conclusions that bear a remarkable similarity to the moral system of those around them, but because lacking any moral system of their own, they parasitically latch on to the system of their societal host.
That’s a negative way of describing what is essentially a good thing, and it’s why atheists in Christian cultures behave according to an individual morality that has more in common with the surrounding Christians than with Hindu atheists or Islamic atheists with whom they theoretically have more in common. In practice, this tends to work out as the dominant local moral system minus the proscribed behavior in which the individual really wants to engage, which is usually something involving sex or money.
"
Day Vox, The Irrational Atheist s.63, Benbella Books, INC., Dallas, Texas 2008 (Názov knihy odkazuje na proponentov vlny New atheism, nie na ateistov ako takých.)

Charon ME povedal(a)...

"pokiaľ nemáme garanta absolútnych morálnych hodnôt, je presvedčivé zdôvodnenie etiky veľmi problematické" - bez lepsieho priblizenia co to znamena "garant absolutnych hodnot" to znie ako tautologia, lebo to je take vagne ze sa tam da dosadit cokolvek, napr. "argument zdovodnujuci etiku" alebo "atributy definujuce ludskost" alebo len jednoducho "jazyk" (napr. co ak etika vyplyva len z lingvistickych definicii slov ktore pouzivame?) Alebo pocul si uz o "argumentation ethics"? - co ak by sa ukazalo ze kazdy pokus o popretie etiky nevyhnutne obsahuje nejake protirecenie? Znamenalo by to ze etika sa neda kredibilne argumentacne popriet.

Na druhej strane ak by sa tym garantom malo mysliet nieco v zmysle "externe, nedosazitelne, mimo nasho systemu", tak potom je to zaciatok infinite regressu: ako by nam to pomohlo v "presvedcivosti", ked je to same osebe take nedosazitelne?

Marus povedal(a)...

Ahoj Rasto, neviem, ci si ma pamatas, ale stretli sme sa na Vik+Matus Marcinovych svadbe. A teraz pre zmenu pracujem s Riskom Stefancom a Lukasom Polackom v Googli :). Toto je skvely text, hovori mi z duse. Vdaka za napisanie.

rasťo povedal(a)...

Ahoj Marus, ja uz si nepamatam tusim ani tu svadbu :-) Ale hej, Miriam a Risko mi uz vysvetlili. Tak dik za povzbudivy koment. Je mi luto, ze zrovna takyto text musi niekomu "hovorit z duse", ale co uz - zijeme v neinformovanom cakani nejasneho konca :-)