Deň otcov

Včera ráno ma na chalupe brutálne ogrcal môj štvormesačný syn Juro. Tak som si vymenil tričko. Nostalgicky som si navliekol staré tričko po ocovi a s Jurom som sa odfotil. Až v noci sme s Miriam zistili, že vlastne bol deň otcov. Ach jaj, keby som s Tebou mohol ešte hodiť reč, oco... mám pár nových vtipov a nejaké otázky.

Túto platňu mi oco pustil, keď som mal 14 rokov a potom som ju 2 roky vkuse dral...

Smrť: dva nové pohľady

Dnes som mal dva nečakané zážitky. Asi o chvíľu vyprchajú, ale na moment zmenili môj pohľad na smrť.

Zážitok #1:

Celý život som sa na svet pozeral z dualistickej perspektívy: ja som duch, som ten hlas v mojej hlave, a moje telo je nosič, ktorý sprostredkuje tomu môjmu vnútornému JA kontakt s fyzickým svetom. Dnes som zažil moment "monistického precitnutia". Stalo sa to tak, že som ležal na posteli a snažil som sa nezaspať. Sledoval som pri tom svoju bdejúcu myseľ a videl som, ako sa postupne moje vnímanie otupuje a ako nevládzem vzdorovať únave. Po chvíli mi začala vypadávať aj tá vnútorná "pozorujúca" vrstva vedomia. A potom som asi zaspal, neviem. Musel som spať, lebo hodiny sa posunuli. Zobudil som sa s novým pocitom, doslova "precitnutie": JA asi nie je. Asi sa mi to vždy len tak zdalo. Čo je to za JA, keď to nevie vydržať únavu nejakého tela, ovládnuť zúrivosť, odolať zamilovanosti alebo pokojne premýšľať, keď je telo prebodnuté fyzickou bolesťou alebo hladom. Zrazu mi to JA pripadá silne determinované telom.

Toto nové JA je vcelku smiešne a odrazu mi prvýkrát v živote nepripadá smrť hrozivá.

Poznámka pod čiarou. Toto nie je výsledok racionálnej úvahy, toto bol vyslovene "monistický vnem", ak sa to tak dá povedať. Z toho vyplývajú dve veci: 1. je to neprenosný zážitok, nikoho by som sa nechcel pokúšať presviedčať na materiálny monizmus, 2. ako každý vnem, možno sa o hodinu, o deň, o týždeň oslabí a znovu budem na svet nazerať naučenými očami kresťanského dualizmu.

Zážitok #2:

Miriam sa mi roky snaží vysvetliť svoj pokoj a pocit vytúženej úľavy, ktoré sa jej spájajú so smrťou. Dnes som narazil na kompozíciu Davida Langa (Death speaks) a zrazu som ten pocit na chvíľu mal aj ja. Žiadne vysvetľovanie nebolo potrebné:


You will return
Return to dust
You will turn
Return to dust

Turn to the sun
Like me, turn to the sun
Turn to the light
Turn to the light

If there's an eye still open
Grieving
Sweet sleep
Close it for me

Turn your heart
Your poor heart
It will only find rest
When it has stopped beating

Turn to peace
Turn to peace

This is the only road that leads you home
Enter

I am your pale companion
I mirror your pain
I was your shadow
All those long nights
All those days long past

Listen to me, listen to me
This message is for you
Where I am now
All sorrow is gone
Where I am now
All lovers are together
Where I am now

In my arms only will you find rest
Gentle rest

Je to zložitejšie

Nad týmto textom rovno lámem palicu. Nepoteší nikoho. Pre ateistov som veriaci slaboch, pre veriacich nestály postmoderný relativista idiotsky mútiaci vodu. Ale potreboval som ho napísať.

Boh je alebo nie je

Na viac, než túto tautológiu som sa za svojich 30 rokov zatiaľ nezmohol. Misky váh rozumu sa nakláňaju skôr proti viere v Boha. Na mojich osobných váhach to na stranu Boha prevažujú posledné dve olovká – pocit a obrovská túžba po nesmrteľnosti. Aj keď ma nebytie tých 13,7 miliardy rokov asi netrápilo (predpokladám, že som nebol, aj keď presne to nemám ako vedieť), teraz som, a nedokážem sa zmieriť s tým, že by som o nejaký čas už znova byť nemal. Celé moje vnútro zúfalo kričí po Bohu, ktorý by ma spasil. Mám vieru, ale vzdávam sa akejkoľvek jej obhajoby, lebo viem, že je absurdná.

Niektorí ľudia to majú inak

Pred časom ma prekvapilo zistenie, že sú aj ľudia, ktorí netúžia byť večne. Už som stretol dokonca človeka, ktorý vyslovene dúfa, že zanikne. A tiež iného, ktorý dúfa, že Boh nie je. A ďalšieho, ktorý vravel, že Boh je, ale že dúfa, že nám nedá večné životy. A aby bola táto kombinatorická matica kompletná, stretol som aj ženu, ktorá je presvedčená o neexistencii Boha, ale dúfa v nesmrteľnosť. Prekvapilo ma na tom celom, že viera neprichádza nutne v kombo-balíčkoch teista-nesmrteľnosť, ateista-konečnosť.

Boh asi neintervenuje

Ak chcete príbeh, tak:

Moje deti milujú skákanie. Na trampolíne, na posteli, alebo asistované skákanie za ruky s dospelákmi. Po skákacích hradoch žiadostivo poškuľujú, ale tým sa nemilosrdne vyhýbam. Dúfam, že časom pochopia, že najlepšie veci v živote nestoja peniaze. Radosť sa nedá kúpiť, kupujú sa len rozptýlenia. Navyše sú tie nafukovacie hrady tak odporne gýčové, že sa bojím, že ak by som tam moje deti pustil, ja by som to tam zatiaľ od zhnusenia ovracal.

V sobotu (teraz na Veľkú noc) na takom hrade skákalo jedno sedemročné dievčatko. V mestskom parku Harlow, vo východnom Anglicku. Potom zafúkal vietor a celý nafukovací hrad odfúklo. A dievčatko pád zabil.

Ak chcete dáta, tak:

Denne vo svete zomrie 16 000 detí vo veku do 5 rokov. Za rok je to viac než počet ľudí na Slovensku. Polovica z nich kvôli zlej výžive. Tretina na respiračné ochorenia, hnačku alebo maláriu. Len zlomok tvoria nafukovacie hrady a kanály bez poklopov. To dáva nádej, že sa s tým snáď ešte niečo dá robiť. A naozaj, globálny trend nie je zlý: detská úmrtnosť klesla za ostatných 25 rokov z 9,1% na 4,3% (pokles o 52,7%). Ale aj tak je to stále desivé.

Dáta pre Slovensko:

Na Slovensku je detská úmrtnosť 0,527%. Ja s mojimi tromi deťmi sa teda môžem tešiť, že s pravdepodobnosťou (1-0,00527)^3=98,4% sa nás detská smrť nedotkne.

Moral of the story:

Odkedy mám deti a vnímam ich smrteľnosť, všetko v živote získava pachuť – aj ak sa moje deti dožijú šťastnej staroby a dodýchajú v pokoji a radosti, obklopení svojimi pravnúčatami vo veku 110 rokov... stále sú na svete rodičia, ktorí vidia svoje dieťa zomrieť od hladu, na zápal pľúc alebo pádom z odfúknutého nafukovacieho hradu.

Život je žalostne nespravodlivý. Vlny nezaslúženého požehnania aj nezmyselného utrpenia a bolesti prichádzajú slepo náhodne. Ktokoľvek tvrdí, že Boh má plán, berie na seba nezdvihnuteľné bremeno vysvetľovania násilných detských smrtí. Dráždi ma, keď stretnem človeka, ktorý verí, že Boh intervenuje v malicherných záležitostiach jeho dobre zabezpečeného života a zároveň nezabráni podfúknutiu skákacieho hradu.

Božie zjavenie

Ako sa dá nahliadnuť Boh a spoznať jeho vôľa? Zázrak, svedectvo, kniha... nič z toho. Zázraky sú nepoužiteľné. Akú má výpovednú hodnotu zázrak? Samotný zázrak predsa nevypovedá nič o bezúhonnosti čarodejníka. Zázrak dokazuje len to, že ten, kto ho vykonal je čarodejník. Ak uvidíte niekoho urobiť zázrak a poviete si: „Ááá, on urobil zázrak, to musí byť boží syn,“ tak ste sa nechali uniesť vlastnou nadinterpretáciou situácie. Hlavný problém je ale iný: ja som zatiaľ nevidel žiaden zázrak.

Svedectvo druhých ľudí? Anecdotal evidence. Tak na to sa teda nespolieham ani pokiaľ ide o recept na liečenie chrípky, nieto ešte ak sa máme baviť o povahe Boha a obsahu Jeho vôle pre tento svet. Cirkevné spoločenstvá, ktoré povzbudzujú svojich členov, aby na záver bohoslužby išli povedať, ako Boh konal v ich živote, alebo aký zázrak videli, sa dopúšťajú chyby. Po prvé je metodologickou chybou na základe takýchto anekdotiek niečo inferovať o Bohu. Po druhé tak navodzú psychologický/sociálny tlak k podľahnutiu rôznym kognitívnym skresleniam len preto, aby človek mohol povedať, že vidí, ako Boh koná v jeho živote. Úprimný kresťan by v takom spoločenstve mal vstať, ísť dopredu a povedať: „Tento týždeň som nijaké božie činy nevidel, naopak, bol som svedkom náhodných dobrých aj zlých udalostí, život fackoval dobrákov a favorizoval záporákov, ale občas to bolo aj naopak. Na nijakú modlitbu som od Boha odpoveď nedostal – ani zázračnou udalosťou, ani hlasom v mojej hlave. Zato sa mi darilo vnášať svojim konaním a postojmi svetlo do chaosu. Keď som zachránil to mačiatko spod kolies kamióna a keď som sa rozprával s tou babičkou v obchode, to bola pecka, vtedy som sa cítil ako obraz Boha v tomto svete.“

Kniha? Len ktorá, tých svätých je viac. V každej je množstvo múdrosti, ale žiaľ, nielen.

Mne pomôže len osobné zjavenie Boha. Modlím sa zaň každý deň. Mám predstavu, že raz sa mi v hlave ozve jeho hlas, alebo že ma naplní nespochybniteľný pocit istoty o dôležitých pravdách. Osobné zjavenie je samozrejme neprenosné.

A čo morálka?

Kebyže nemám kresťanstvo, tak si nájdem inú zámienku pre to, aby som sa mohol usilovať o to, čo všetci nazývajú „byť dobrým človekom“. Zatiaľ som presvedčený, že konkrétne vierovyznanie nemá zásadný vplyv na to, ako sa ľudia rozhodujú v etických otázkach. Našu kultúru formuje kresťanstvo a humanizmus. Či veríme alebo nie, sme tak naočkovaní pre celkom dobrý spôsob života. Vôbec neviem, čo spraví s medziľudskými vzťahmi postupná smrť kresťanstva v našej kultúre. Naivne verím, že svet sa zatiaľ stále zlepšuje. Píšem vágne – o tomto všetkom existujú články a štúdie. Tie nie sú z osobného hľadiska úplne najpodstatnejšie. Ja viem, že sa rozhodujem pre to, čo intuitívne cítim ako správne. Keby bol nejaký náboženský príkaz v rozpore s mojou morálnou intuíciou, asi by som skôr spochybnil ten náboženský príkaz než intuíciu. Odhadujem, že to takto má väčšina ľudí.

A ako (na 98,4%) vychováš tie svoje deti?

To je najväčší problém. Deťom sa nedá dookola hovoriť: „neviem“ a „je to zložitejšie“. Zvolili sme brutálne úprimný model výchovy. Na všetko sa snažíme deťom odpovedať pravdivo, najlepšie ako len vieme, a primerane ich veku. Sexuálna výchova je paráda, tam už základy majú. Kým v ZOO podobne staré deti obdivujú, ako sa šimpanzy škeria, Agátka konštatuje, že majú obrovské semenníky. Ale sexuálna výchova je šuviks oproti náboženstvu. Ako majú vychovávať k viere dvaja rozbití veriaci-neveriaci? Nechcem, aby sa Ježiš zaradil do ich hláv hneď vedľa Malej morskej panny a Janka Hraška. Ale zároveň by som bol rád, keby si nejaké náboženské cítenie rozvíjali – už len preto, aby náhodou nepremeškali, ak sa Boh rozhodne osobne zjaviť im. (To je tak polo-vtipom. Myslím si, že zjavenie sa premeškať nedá.)

Neviem, čo si vyberú časom moje deti, ale ja ich určite neplánujem zveriť do rúk vychovávateľom v nedeľných besiedkach, dorastoch a mládežiach. A to z rovnakého dôvodu ako prečo im neklamem o vianočných darčekoch a Ježiškovi. Nechcem, aby jedného dňa mali problém, aký som mal ja, keď som musel z náboženského šuflíka mojej hlavy vyhadzovať rozprávky (Adam a Eva, celosvetová potopa, náboženský fanatik, ktorý ide zabiť syna a podobne).

Nie je to statický obraz

Moja viera sa vyvíja a mení. Toto nie je vyznanie, ktoré chcem vytesať do kameňa. Je to aktuálny stav mojej mysle. Keď si ľahnem do postele a zavriem oči, vydesený z upadania do ničoty vydýchnem večernú modlitbu a budem oveľa veriacejší ako teraz.

Dúfam, že sa moja viera niekam posunie. Dúfam, že to bude bližšie k pravde, a dúfam, že v tej pravde bude Boh.

Čakám na zjavenie.

Moje volebné právo som delegoval neplnoletým študentom

Michael Leunig, I vote.

Na začiatku marca v mojej triede spravíme "voľby". Jedna z možností bude aj "nešiel by som voliť", ostatné možnosti sú tu. Výsledok triednych volieb potom uskutočním 5. marca v parlamentných voľbách. 

To je druhý raz v živote, čo sa teším na voľby (prvý raz to bolo pri mojich prvých voľbách).

Vrodená morálka vs. naučené konvencie

Čítanie tohto článku ma motivovalo opäť trochu zaexperimentovať s mojou staršou dcérou. Podľa Elliota Turiela a Judith Smetana by mali 4 ročné deti vedieť rozlišovať medzi morálnymi princípmi a spoločenskými konvenciami.

Nuž, pustil som sa teda do overovania na 3.5 ročnej Agátke. Ak som dobre pochopil jej odpovede, neubližovanie označila za morálny princíp, kým čistotu oblečenia, zahaľovanie sa a "ticho na balete" za spoločenské zvyklosti.

Jedno úžasné zistenie: ešte nevie, čo je to nadávanie.

PS: Ak ste pred rokom sledovali, ako totálne failovala Sally-Anne test teórie mysle, tak mám dobrú správu: niekedy túto jeseň to konečne pochopila a už to s prehľadom dáva :-)

Nosí Ježiško darčeky?

Krátka správa pre všetky deti, ktoré možno googlia odpoveď na v týchto dňoch horúcu otázku: Nosí Ježiško darčeky?

Odpoveď: Nie. Ježiško nenosí darčeky.

Dôkaz: Over si to skrytou kamerou alebo proste stráž celý deň stromček tak, aby sa k nemu nevedeli rodičia nepozorovane s darčekmi prikradnúť - buď sa nakoniec priznajú a darčeky tam prinesú bez tajností, alebo jednoducho nedostaneš darčeky.

Keď už máme vyriešenú otázku Ježiška a darčekov, bolo by dobré zamyslieť sa aj nad ďalšími náboženskými príbehmi, ktorým nás v detsve učili. Bol naozaj nejaký Adam a Eva? Bola tu globálna potopa? Bol Abrahám naozaj taký pako, že chcel zabiť svojho syna? A apoštol Pavol ho dával za príklad dobrej viery? Naozaj Ježiš kriesil mŕtvych a sám vstal z hrobu?

Je ťažké byť dnes kresťanom, keď je biblia plná takýchto príbehov. Ale na druhej strane, netreba z jasličiek spolu so špinavou slamou vysypať aj Ježiška a všetko, čomu sa od neho môžme naučiť. Prajem pekné Vianoce a úspešné hľadanie si toho správneho miesta na osi medzi materialistickým monizmom a "z reťaze utrhnutým" náboženským fanatizmom.

"If the reader would like to know where I stand on the question of religion, I will say briefly: I believe that just about all the world's religions are full of myths and superstitions, but behind them all lies a vital truth. I don't believe that the religions themselves know what this truth is, but the truth is there nevertheless. By contrast, I would say that atheism, though free from the falsehoods, myths and superstitions of the religions, has no insight into the important truths that the religions dimly but incorrectly perceive. Thus, I think of atheism as blind and the religions as having vision, but the vision is distorted. Atheism is static and is not getting anywhere; the religions, with all their faults (and the faults are many!), are at least dynamic and are slowly but surely overcoming their errors and converging to the truth. Although I attend no church, I am closer to religion as a whole than to atheism."
Raymond M. Smullyan, Who knows?

Oci, ja nechcem zomrieť

Dnes v noci som sa zobudil na to, že v posteli vedľa mňa stojí so zatvorenými očami a predpaženými rukami moja trojročná dcéra. Plače a do tmy prosebne volá: “Oci, ja nechcem zomrieť.”

Že vraj uvažovaním človek od nepamäti spoznáva Boha vo všetkých stvorených veciach. Po tom, ako sa Agátka privinutá ku mne upokojila a zaspala, ja som ešte dlho ostal sedieť v posteli s otvorenými očami. Pozeral som do modročiernej tmy a premýšľal som teda, aký je to Boh. Prečo nás necháva žiť v neinformovanom očakávaní nejasného konca a prečo neušetrí od utrpenia ani tie najmenšie deti?

(Zmierlivá poznámka: v súčasnom kresťanstve existujú rôzne myšlienkové prúdy. Niektorí ľudia napríklad veria, že Boh nie je všemohúci – že sa v stvorení vzdal časti seba a svojej moci, pretože ju delegoval na stvorenstvo, napríklad aj na človeka. Človek sa stal autonómnym spolutvorcom a Boh skutočným spolutrpiteľom. Je to celkom atraktívny pohľad, pretože neutralizuje veľa z toho napätia popísaného vyššie a človeka stavia do aktívnej a zúčastnenej pozície. A utrpenie? Boh trpí s nami a my zas máme v moci pomôcť to utrpenie minimalizovať, je to náš podiel stvoriteľskej úlohy voči svetu. No ale ktovie, ako to vlastne je.)

Ja chcem dramaturga!

Slovenský rozhlas, presnejšie jeho prvý vysielací okruh, Rádio Slovensko, chytíte na Slovensku fakt asi všade. Rádio Slovensko nemusí bojovať o poslucháča, je to stanica, ktorú väčšina obyvateľov Slovenska desiatky rokov neprelaďuje. Prečo mám potom ale pocit, že táto stanica v ostatných rokoch brutálne podlieza latku vkusu a snaží sa zaujať tým plíživým popom, za aký by sa nehanbili ani na Rádiu Expres, či iných zúfalých komerčných staniciach, ktoré sú (asi) existenčne nútené podsúvať hudbu pre hudobne nekultivovaných poslucháčov?

Slovenský rozhlas, Ty o poslucháčov nebojuješ. Naopak, máš šancu si svojich poslucháčov kultivovať. Tak prosím, nehraj už viac tie zámorské sračky, ani československú lúzu. Siahni po kvalitnom hudobnom dedičstve a vychovávaj citlivé zvyšky našich duší. 

Moment s dcérou

Konečne sú prázdniny a mám čas venovať sa základným otázkam o bytí. Beriem si so sebou knižky, ktoré mám rozčítané a premýšľam. Smullyan sa zamýšľa nad tým, že rozdiely medzi materialistickým monizmom, dualizmom a idealizmom by možno mohli byť len otázkou terminológie. A možno vôbec realitu nevieme správne nahliadať a všetka metafyzika je len zúfalým tápaním v tme. Shelly Kagan je fyzikalista, našepkáva mi do duše, že duša asi skôr nie je, že myseľ je len prejavom dobre usporiadaného kúska hmoty a smrťou sa to asi všetko skončí. Aj tak ale vie odvodiť presvedčivú etiku. Gardner sa snaží rezignovane povzbudiť, že nič iné než dúfať vo večnosť nám aj tak neostáva. Udrží si vieru, aj keď z nej vypustí takmer všetky príbehy, na ktorých som vyrástol.

Ležím v hojdacej sieti pod orechom. Mozgom mi tepe zúfalstvo z toho, že ľudstvo na začiatku 21. storočia dokázalo tak veľa (poslať sondu k Plutu, rozbiť subatomárne častice, vyťažiť ropu zo dna mora, zabezpečiť jedlo miliardám ľudí), ale v zásade sme sa nijak nepohli v otázke vysvetlenia pôvodu bytia ani večného osudu človeka. Tu je to rovnaké už státisíce rokov. Tradujeme si rôzne príbehy, niektoré presvedčivejšie ako iné. Najskeptickejšie a najrozumnejšie je nenechať sa nijakým z nich presvedčiť. Ale skepticizmus nič nevysvetľuje.

Hojdám sa v sieti a vpíjam sa do riadkov knižiek, ktoré sú tu so mnou. Dúfam, že v nich nájdem odpoveď. Po chvíli zdvíham zrak a pozerám sa dolu ku potoku. V ríbezľových kríkoch je tam ukrytá moja trojročná dcéra. Zrnko po zrnku oberá červené ríbezle do malej misky. Do svojej činnosti je úplne pohrúžená. Je krásna. Pozerám na ňu a na chvíľu zabúdam na zúfalstvo ontologických otázok. Iba samotné bytie ma v tomto okamihu naplno premáha a ja sa mu s radosťou vzdávam.

Existenciálne periférne záležitosti

V starom vtipe vysvetľuje učiteľ známemu, že existujú 2 dôvody, prečo je učiteľom. Prvý dôvod je júl a druhý je august. Aj keď mám svoju prácu veľmi rád, prázdniny mám radšej. Škola je skvelé zamestnanie, ťažko si predstaviť niečo lepšie. Tu sú dôvody, prečo mám rád školu:

1. Na dobrej škole máte obrovský priestor pre tvorivosť a slobodu. Navyše je to miesto naplnené silnými vzťahmi s druhými ľuďmi. To je podľa Thomasa Morrisa (autora knižky Philosophy for Dummies) niečo, čo je veľmi blízke zmyslu života v univerzálnom zmysle.

2. Máte možnosť sledovať prerod trochu sebeckých detí na pomerne vľúdnych a zorientovaných dospelých. Mnohí z nich vás časom svojou múdrosťou, charakterom, vôľou, vtipom vysoko prerastú. Ako keď Ján Krstiteľ hovorí na adresu Ježiša, že “On musí rásť a ja sa umenšovať.” Ja sa presne takto cítim popri tých študentoch. Je skvelé vidieť ľudí, ktorí sú lepší ako ja.

3. Je to zábava. Dostávam peniaze za to, že sa v robote zabávam. To je dosť významný dôvod, prečo som v škole.

Napriek tomu, táto robota má aj svoje temné stránky. Tieto sú najtemnejšie:

1. Je to emocionálne vyčerpávajúce. Vzťahy, ktoré vznikajú v škole majú potenciál človeka pohltiť, občas aj vtedy, keď by si to neprial. Môj mozog inak celkom drsne spracuváva náhle povolenie otáčok počas prázdnin. Toto leto som mal zatiaľ každú noc aspoň jeden sen so školskou tematikou, zväčša s nejakou katastrofickou zápletkou.

2. Zavalenosť existenciálne periférnymi záležitosťami. Zaoberáte sa takými blbosťami, ako kto kedy prišiel neskoro na hodinu, či vám doniesol papierik od lekára, či vám ho priniesol do troch dní po svojej absencii, či ste mali v triede 25 alebo 26 študentov a koľko z nich študovalo v zahraničí a toto potom niekam treba zapísať. Uzatvárate známky. Sedíte na porade a počúvate, koľko študentov bude robiť komisionálky a koľko vymeškaných hodín majú študenti v triede vášho kolegu.

                Teraz je najkrajšia časť roka, prázdniny – existenciálne periférne záležitosti prenechávam periférii. Odchádzam zaoberať sa existenciálne závažnými vecami. A ešte sa uvidí, či to prinesie radosť alebo hrôzu.

Heartbeats

Moje deti majú svoju lekársku tašku, s ktorou sa hrajú na lekárov. Je to červená taška so skutočnými diagnostickými nástrojmi ako fonendoskop alebo teplomer, s obväzmi, prázdnymi nádobkami od liekov a s niekoľkými neškodnými baleniami skutočných "liekov" (napr. ampulky s fyziologickým roztokom).

Keď sa nedávno hrali, ostal na zemi ležať fonendoskop. Nasadil som si ho na uši a priložil k srdcu. Je zaujímavé počúvať tlkot vlastného srdca. Akokoľvek pravidelne a neúnavne srdce celý život bije, v tom zvuku nie je nič strojové. Je to zvláštne živý šuchot.

Potom som počúval srdce Agátke a tĺklo oveľa rýchlejšie. A Inkine srdce tlčie ešte oveľa rýchlejšie. Pri počúvaní ich sŕdc sa mi miešali v hlave rôzne myšlienky - každé stiahnutie ich malých srdcových svalov je ako zazvonenie malého zvonu, ktorý im, tak ako všetkým, s neoblomnou vytrvalosťou pomaly odbíja život. Nechcem, aby ten tlkot zastal, ale každý jeden úder je úderom smerujúcim bližšie a bližšie k smrti. Ak budú šťastné, udrú tie ich srdiečka dve - tri miliardy-krát. Ale už teraz sa pretĺkajú cestou k poslednému úderu.

Druhá myšlienka, ktorá mi pri počúvaní detských rýchlejších pulzov napadla bola táto: Prečo tie detské srdcia bijú tak rýchlo? Neviem, aká je skutočná odpoveď, ale napadlo mi takéto matematické riešenie: telo dieťaťa sa podobá na telo dospeláka, aj keď má trochu iné proporcie. Vieme, že ak mám podobné telesá, tak menšie z nich má väčší pomer povrchu k svojmu objemu.

Predstavme si napríklad dve kocky - s hranami 1 a 2.
Kocka s hranou 1 má povrch 6x1x1=6 a objem 1, čiže pomer povrchu k objemu je 6:1=6.
Kocka s hranou 2 má povrch 6x2x2=24 a objem 8, čiže pomer povrchu k objemu je 24:8=3.

Deti sú tie menšie kocky, majú teda väčší pomer povrchu tela k objemu. A teda strácajú povrchom viac tepla. Teplo telo získava metabolizovaním potravy. Potrebujú teda rýchlejšie metabolizovať. Preto rýchlejšie dýchajú a rýchlejšie im bijú srdcia.

Nepochopiteľný pohľad mojej dcéry

Včera sa odohral takýto krátky rozhovor medzi mnou a mojou 2,5 ročnou Agátou.

Ja: Agátka, páči sa ti tvoje detstvo? (Áno, dávam svojim deťom absurdné otázky.)
Agáta: Nie, oci. Nepáči. (A patrične to dostávam vyžrať.)
Ja: Fakt sa ti nepáči? Veď sa s maminkou tak snažíme... a čo by sa ti páčilo?
Agáta: Chodiť do roboty a pracovať.

Neveriacky som pokrútil hlavou a zmenil som tému rozhovoru.

Test sociálnej percepcie

Dni voľna s rodinou, to je ideálny čas vyskúšať pár experimentov na vlastných deťoch. Na mojom obľúbenom chenneli Vsauce som narazil na video, v ktorom sa spomína Sally - Anne test.

Sally - Anne test je úžasný experiment z oblasti sociálnej percepcie. Naša verzia vyzerala takto: Inka s Agátkou sedia v izbe. Inka má košík s hríbami. Inka schová svoj košík s hríbami do svojej "nádoby" a odíde sa do kúpeľne osprchovať. V čase jej neprítomnosti Agátka vyberie hríby z Inkinej nádoby a schová ich do svojej nádoby. Potom sa Inka vráti do izby a chce si zobrať hríby. Otázka pre testovaný subjekt: Kde bude Inka hľadať košík s hríbami?

Ľudia s vyvinutou teóriou mysle už vedia iným subjektom pripisovať falošné presvedčenia (false beliefs), pretože už majú nejakú predstavu o tom, ako sa v hlavách formuje poznanie, ako ľudia svoje presvedčenia zakladajú na svojom poznaní a ako sa môžu presvedčenia líšiť od reality, keď nedisponujeme potrebnými informáciami. Schopnosť pripisovať iným falošné presvedčenia sa však objavuje až okolo štvrtého roku života.

Svojej dvaapolročnej dcére ako správny otec hrozne fandím a pokladám ju za najinteligentnejšie a najšikovnejšie dieťa na svete, ale Sally - Anne test bol nekompromisný, falošné presvedčenia ešte iným ľuďom pripísať nevie, obávam sa, že jej teória mysle je ešte len v zárodkoch. Ale je pre mňa fascinujúce ju sledovať.

Namiesto vianočnej pohľadnice

Namiesto vianočnej pohľadnice.

Pesnička prevzatá od bigbítovej kresťanskej kapely Tŕne:


Pre sekulárnejšie ladené uši; z dielne Miriamkinej:

Iva Bittová ide s nami...

Nastúpili sme do auta, ideme do Auparku na nákup. Pustil som z CDčka Bittovú a naštartoval som.

O tri sekundy sa ozvala dvaapolročná Agátka, ktorá hudbu rýchlo identifikovala:
"Bittová. Mami, vezieme Bittovú do Auparku!"

Dieťa v jasličkách a dieťa v kanáli

Najsilnejšia scéna z Dostojevského Bratov Karamazovcov je rozhovor Ivana a Aľošu. Rozprávajú sa o Bohu a o zle. Problém zla som nikde nevidel naformulovaný lepšie ako tu:

“But I've still better things about children. I've collected a great, great deal about Russian children, Alyosha. There was a little girl of five who was hated by her father and mother, ‘most worthy and respectable people, of good education and breeding.’ You see, I must repeat again, it is a peculiar characteristic of many people, this love of torturing children, and children only. To all other types of humanity these torturers behave mildly and benevolently, like cultivated and humane Europeans; but they are very fond of tormenting children, even fond of children themselves in that sense. It's just their defenselessness that tempts the tormentor, just the angelic confidence of the child who has no refuge and no appeal, that sets his vile blood on fire. In every man, of course, a demon lies hidden—the demon of rage, the demon of lustful heat at the screams of the tortured victim, the demon of lawlessness let off the chain, the demon of diseases that follow on vice, gout, kidney disease, and so on."

“This poor child of five was subjected to every possible torture by those cultivated parents. They beat her, thrashed her, kicked her for no reason till her body was one bruise. Then, they went to greater refinements of cruelty—shut her up all night in the cold and frost in a privy, and because she didn't ask to be taken up at night (as though a child of five sleeping its angelic, sound sleep could be trained to wake and ask), they smeared her face and filled her mouth with excrement, and it was her mother, her mother did this. And that mother could sleep, hearing the poor child's groans! Can you understand why a little creature, who can't even understand what's done to her, should beat her little aching heart with her tiny fist in the dark and the cold, and weep her meek unresentful tears to dear, kind God to protect her? Do you understand that, friend and brother, you pious and humble novice? Do you understand why this infamy must be and is permitted? Without it, I am told, man could not have existed on earth, for he could not have known good and evil. Why should he know that diabolical good and evil when it costs so much? Why, the whole world of knowledge is not worth that child's prayer to ‘dear, kind God’! I say nothing of the sufferings of grown-up people, they have eaten the apple, damn them, and the devil take them all! But these little ones! I am making you suffer, Alyosha, you are not yourself. I'll leave off if you like.”

“Never mind. I want to suffer too,” muttered Alyosha.

Ak takáto pasáž z knižky nerozdrví vašu teodiceu na prach, možno pomôže skutočný príbeh, nie z knižky, ale z novín:

http://nitra.sme.sk/c/7532655/vodarov-stihaju-za-smrt-dietata-ktore-spadlo-do-sachty.html?ref=tit

Zlodej ukradne poklop kanálu, niekto to zakryje doskou a malé dieťa do toho kanála spadne. Po páde 5 metrovou šachtou sa ocitne v kanalizačnej rúre. Pozrite sa na to z pohľadu toho dieťaťa - ste v tme úzkeho kanála, prúd splaškov vás vlečie niekam, ale ani neviete kam, lebo sa topíte v špinavej vode a exkrementoch. Neviete, kde ste, kde sú rodičia, čo sa deje. Ste absolútne vydesení a vdychujete odpadovú vodu. Neexistuje väčšia hrôza ani horšia smrť. Keby sa toto stalo môjmu dieťaťu, zošalel by som.

Boh sa pozerá na svet my sme vraj jeho deti. On z toho nezošalie? Alebo nie je všemocný? Alebo nie je dobrý? Alebo nie je? Neviem, čo by bolo najhoršie.

Takáto smrť dieťaťa sa nedá pochopiť.

Je advent. Pre mňa obdobie pripomínania si toho, že napriek všetkej biede nič lepšie ako kresťanstvo nemám. Neviem, kam inam by som si zašiel po nádej do života. Ako sa mám ale tešiť z dieťatka narodeného v jasličkách, keď myslím na dieťa zomierajúce v kanáli?

Reklama vs. realita

Naďabil som na zľavovom agregátore na výbornú ponuku pobytu v horách za pár eur v penzióne v Kraľovanoch. Dobrá ponuka, fajn webstránka, len nejako mi tá fotka penziónu na stránke vypicháva oči. Veď posúďte:

Tak som si pozrel aj google street view:

A vydýchol som si, lebo tá hora v pozadí vyzerala hrozivo :-)

Rozhovory s dcérou

Naša staršia dcéra má niečo cez dva roky a rozhovory s ňou začínajú nadobúdať na hĺbke. Klasický scenár, keď spolu telefonujeme:

ja: Ahoj.
Agáta: Ahooooj! (Mám pocit, že prevažnú časť toho, čo kedy povie, zakričí.)
ja: Ako sa máš?
Agáta: Dobre.
ja: A čo robíš?
Agáta: Telefonujem.
ja: Aha, to mi je jasné, ale okrem toho, že telefonuješ?
Agáta: Pracujem. (Sedí totiž pri stolíku a "pracuje" - vystrihuje si, hrá sa s hlinou alebo niečo podobné.)
ja: Aha, a na čom pracuješ?
Agáta: Na stoličke.

Nedávno som bol s Agátkou na nákupe v Extra Tresku a na chvíľu som ju nechal aj s nákupným vozíkom odstavenú pri pulte s mletým mäsom, aby som išiel vybrať niečo z vedľajšieho pultu. Agáta sa chvíľu pozerala na pomleté mäso zabalené na táckach a potom začala nadšene kričať na okoloidúcich zákazníkov: "Ľudia, pozrite! Dážďovky!"

Pred týždňom sme videli na našej ulici mŕtveho človeka. Padol z bicykla a ostal mŕtvy ležať na chodníku. Privolaní záchranári ho už len prikryli čiernou plachtou. S ľútosťou sme sa na toho uja pozerali. Zaujímavé je, že sme to s Miriam nemuseli ani nijako veľmi komentovať, Agátka to sama pochopila a skonštatovala (tento raz nekričala): "Ojóój, ojojóój. Ujo mŕtvy, z bicykla padol. Čo spravíme?" Povedali sme jej, že s tým už nič nespravíme, že ujo už mŕtvy ostane a o chvíľu si ho jeho rodina príde odniesť a pochovajú ho. Tak ako sme v lete pochovali vtáčika na záhradke.

Včera si na udalosť so smrťou asi spomenula, lebo sa ma spýtala na mŕtvu kobylku, ktorá ležala pár dní na domovom schodisku a teraz odtiaľ zmizla (sused ju odpratal pri zametaní).
Agáta: Kobylka kde je? Už nie je? Kobylka už nie je?
ja: No, kobylka už zomrela. Asi už nie je.
Agáta: (Chvíľu ticho premýšľa, a potom znova nadšene kričí, ako vždy, keď má dobrý nápad.) Je! Odišla na chalúpku, v domčeku, dobre sa má.

Racionálnosť samovraždy

Keď toto leto zomrel 63 ročný Robin Williams, celkom ma to zasiahlo. Nebolo to preto, že by som herca nejak zvlášť poznal. O nič vzdialenejších mi nie je ani tých 150 000 iných ľudí, ktorí každý deň zomierajú po celom svete. Rozdiel bol v tom, že Williams spáchal samovraždu. A že môj otec aj svokor majú tiež 63 rokov.

Niektorí teoretici mudrujú o tom, že samovražda je zbabelým činom. Ja si to nemyslím. Ja samovraždu vnímam ako čin, ktorý si vyžaduje oveľa viac odvahy, než má väčšina ľudí vo svojej osobnostnej výbave. Súhlasím s Kierkegaardom: „Samovražda je dôsledok existencie čistého myslenia.“ (Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift, kapitola III.)

Za seba môžem povedať, že na samovraždu nepomýšľam preto, lebo viac než rozumom žijem vášňou, túžbami a láskou, ktorá ma núti zatvárať oči pred nepochopiteľnou roklinou na oboch koncoch môjho života. Keď mi drsná pravdivosť noci zničí vierovyznanie a rozmláti na kusy moje krásne presvedčenia o dobrej večnosti s Bohom, zúfalá túžba spolu s láskou mi ráno pomôžu tie kusy pozbierať a znova niečo z toho pozliepať dokopy:

Michael Leunig

Moja bezmocnosť principiálne ovplyvniť trvácnosť vlastného individuálneho bytia ma dosť nepríjemne trýzni (buď sme veční, alebo zomrieme a rozložíme sa v zemi – akokoľvek to je, nič na tom nezmením). Ak ste videli film Moon (2009), viete ako sa cítim – asi tak ako keď Sam zistil, kam v skutočnosti vedie „modul na odlet naspäť na Zem.“ 

Našťastie človek občas narazí na povzbudenie šité na mieru. V lete som sa dočítal k takémuto (zúfalému, ale predsa) pokusu Martina Gardnera zmieriť rozpor toho, čo nám hovorí rozum a čo túžba:

„If there is another life, why has God so carefully concealed the evidence? Of course for Christians who believe in the Resurrection of Jesus, and the other revivals of the dead described in the New Testament, and for Spiritualists convinced they have talked with the departed, God has not concealed the evidence. But for the fideist who has no rational or empirical reason for believing in life after death – who, in fact, finds all the evidence on the other side – the afterlife is as hidden as God himself, as dark a mystery as time and evil and free will.

By faith the fideist believes that evidence for another life would destroy faith. It would destroy the emotional conviction that one’s life on earth, and the history of humanity on earth, are adventures with beginnings and ends. History, as well as individual lives, requires rounding with a sleep. “With our weak spirits,” said Chesterton, “we should grow old in eternity if we were not kept young by death. Providence has to cut immortality into lengths for us, as nurses cut the bread and butter into fingers.” (Monalive, part 2, chapter I.) If we knew that the celestial Emerald City were around the bend of death, and knew it with the kind of certainty that we know the existence of London or Paris, our lives would be disrupted by our impatience to get there. You must travel a road to reach the end of it, but jumping out a window will get you off the earth in just a few minutes.

To attribute the hiddenness of heaven to God’s mercy is – no fideist would deny it – an argument at which an atheist has every right to scoff. The atheist has a right to scoff at any attempt to justify the ways of God toward man. And not only the atheist! Who are we to tell God how to run his creation? (This is the burden of the book of Job.) All we can do is believe by faith that if heaven were not hidden, faith would not be the uncompelled leap it is.“

Martin Gardner: The WHYS of a philosophical scrivener.

Martin Gardner vo svojej knihe často cituje španielskeho spisovateľa a filozofa Miguela de Unamuna. Pozrime sa teda aj na Miguelovo vysvetlenie našej neistoty:

„Absolútna a úplná istota, že smrť značí úplný, definitívny a neodčiniteľný zánik osobného vedomia, čiže práve taká istota, ako že súčet troch uhlov v trojuholníku sa rovná dvom pravým, alebo absolútna a úplná istota, že naše osobné vedomie za takých či onakých podmienok pretrvá aj po našej smrti, pričom by súčasťou tejto istoty bolo najmä to nezvyčajné a nepodložené vedomie o večných odmenách alebo trestoch, obe tieto istoty by nám urobili život rovnako neznesiteľným.

Človek, ktorý sa pokladá za presvedčeného, že jeho smrťou sa navždy skončí jeho osobné vedomie a pamäť, jednako len prechováva v najskrytejšom kútiku svojej duše – hoci o tom ani sám nevie – akýsi neurčitý tieň, tieň tieňa neistoty; a kým vraví: „No tak, vychutnávajme tento pominuteľný život, veď iný nejestvuje!“, ticho duševného zákutia mu odpovedá: „Ktovie...“ Možno sa nazdáva, že to nepočuje, ale v skutočnosti to dobre počuje. A práve tak z v hĺbke duše veriaceho človeka, ktorý si uchováva vieru v budúci život, sa ozýva tlmený hlas neistoty, čo mu vnútri šepce: „Ktovie!...“ Tieto hlasy sú možno len bzukotom komára, keď medzi stromami v lese zavýja víchor; hoci si ten bzukot nevšímame, jednako nám vniká do ucha spolu s rachotom búrky. Veď ako by sme bez tejto neistoty mohli žiť?

Toto „A čo ak áno?“ a „Čo ak nie?“ je základom nášho vnútorného života.“ 

Miguel De Unamuno: Tragický pocit života v ľuďoch a národoch.

Páči sa mi, že Gardner je taký pokorný a úprimný a že Unamuno je taký bezočivý (ako vie, čo za hlasy kto počuje vo svojej hlave?) a obidvaja ma svojím spôsobom povzbudili. Ja už tradične pripájam svoj pohľad a výzvu: Milý Bože, naozaj si skrytý a neistota, v ktorej si nechal človeka je často neznesiteľná. Nedivím sa nikomu, kto spácha samovraždu. Som presvedčený, že by si sa mohol zjaviť jasnejšie. Neverím Unamunovi, že by to zruinovalo naše životy. Naopak, myslím si, že žiť s vedomím racionálnej istoty o Tebe a o možnosti večného zachovania nášho osobného vedomia by bolo prekrásne.

Neprijateľnosť vlastnej smrti

“Predovšetkým si znovu pripomeňme Spinozovu myšlienku, že každá bytosť sa usiluje pretrvať v sebe, že toto úsilie je jej skutočnou podstatou a zahrňuje v sebe neobmedzený čas, a napokon že duch, či už vo svojich presných a jasných, alebo v hmlistých predstavách, usiluje sa pretrvať vo svojom bytí bez časového obmedzenia a toto svoje úsilie si aj náležite uvedomuje.

Lebo je vskutku nemožné predstaviť si samých seba ako nejestvujúce tvory bez akéhokoľvek úsilia, ktoré by umožnilo uvedomiť si svoju absolútnu nevedomosť, svoj vlastný zánik. Skús si predstaviť, čitateľ, pri plnom vedomí, aký by bol stav tvojej duše v hlbokom spánku; skús si vo svojom vedomí predstaviť nevedomie, a uvidíš to. Úsilie pochopiť take niečo vyvoláva úzkostný závrat. Nemôžeme si predsa predstaviť samých seba nejestvujúcich.”

Miguel de Unamuno

Skutočne si uvedomiť svoju smrteľnosť je hrozne ťažké. Je jednoduché si ju uvedomiť rozumovo, na úrovni intelektu – veď to poznáte, sylogizmy: Všetci ľudia sú smrteľní, Sokrates je človek, teda Sokrates je smrteľný. Je jednoduché pochopiť, že Sokrates musí zomrieť. Dokonca sa dá celkom ľahko prijať, že každý musí zomrieť. Ale uvidieť smrteľnosť môjho ja a naozaj túto skutočnosť prežiť je ťažké, možno až nemožné. Pohľad na vlastnú smrteľnosť môže byť neznesiteľný.

Takto túto ťažkosť vyjadril jeden môj blízky známy vysokého veku: “A čo spravíme s týmto bytom, keď zomriem? Predáme ho? A komu ho predáme?” Ani som nevedel, čo na to povedať. Unamuno to vystihol, nemôžeme si predsa predstaviť samých seba nejestvujúcich. Viem, že budem mŕtvy, ale rád by som potom bol pri tom, keď sa bude predávať tento byt…