Smrť: dva nové pohľady

Dnes som mal dva nečakané zážitky. Asi o chvíľu vyprchajú, ale na moment zmenili môj pohľad na smrť.

Zážitok #1:

Celý život som sa na svet pozeral z dualistickej perspektívy: ja som duch, som ten hlas v mojej hlave, a moje telo je nosič, ktorý sprostredkuje tomu môjmu vnútornému JA kontakt s fyzickým svetom. Dnes som zažil moment "monistického precitnutia". Stalo sa to tak, že som ležal na posteli a snažil som sa nezaspať. Sledoval som pri tom svoju bdejúcu myseľ a videl som, ako sa postupne moje vnímanie otupuje a ako nevládzem vzdorovať únave. Po chvíli mi začala vypadávať aj tá vnútorná "pozorujúca" vrstva vedomia. A potom som asi zaspal, neviem. Musel som spať, lebo hodiny sa posunuli. Zobudil som sa s novým pocitom, doslova "precitnutie": JA asi nie je. Asi sa mi to vždy len tak zdalo. Čo je to za JA, keď to nevie vydržať únavu nejakého tela, ovládnuť zúrivosť, odolať zamilovanosti alebo pokojne premýšľať, keď je telo prebodnuté fyzickou bolesťou alebo hladom. Zrazu mi to JA pripadá silne determinované telom.

Toto nové JA je vcelku smiešne a odrazu mi prvýkrát v živote nepripadá smrť hrozivá.

Poznámka pod čiarou. Toto nie je výsledok racionálnej úvahy, toto bol vyslovene "monistický vnem", ak sa to tak dá povedať. Z toho vyplývajú dve veci: 1. je to neprenosný zážitok, nikoho by som sa nechcel pokúšať presviedčať na materiálny monizmus, 2. ako každý vnem, možno sa o hodinu, o deň, o týždeň oslabí a znovu budem na svet nazerať naučenými očami kresťanského dualizmu.

Zážitok #2:

Miriam sa mi roky snaží vysvetliť svoj pokoj a pocit vytúženej úľavy, ktoré sa jej spájajú so smrťou. Dnes som narazil na kompozíciu Davida Langa (Death speaks) a zrazu som ten pocit na chvíľu mal aj ja. Žiadne vysvetľovanie nebolo potrebné:


You will return
Return to dust
You will turn
Return to dust

Turn to the sun
Like me, turn to the sun
Turn to the light
Turn to the light

If there's an eye still open
Grieving
Sweet sleep
Close it for me

Turn your heart
Your poor heart
It will only find rest
When it has stopped beating

Turn to peace
Turn to peace

This is the only road that leads you home
Enter

I am your pale companion
I mirror your pain
I was your shadow
All those long nights
All those days long past

Listen to me, listen to me
This message is for you
Where I am now
All sorrow is gone
Where I am now
All lovers are together
Where I am now

In my arms only will you find rest
Gentle rest

Je na smrti aj niečo dobré?

Tento text je voľným pokračovaním mojich "heretických" úvah.

Akokoľvek mi je odporné to, čo teraz napíšem, ale áno – vytrvalým hľadaním sa dá nájsť čosi dobré aj na smrti. Vidím nadvihnuté obočie, tak jedným dychom dodávam, že overall je smrť blízkych aj vlastná to najhnusnejšie, najkrutejšie a najbolestivejšie, čo nás čaká.

Tvorivý nástroj evolúcie

Smrť je základný tvorivý nástroj evolúcie. Príroda trestá chyby smrťou. Slabí a priemerní zomierajú. Najlepšie adaptovaní sa rozmnožujú a zomierajú až o kúsok neskôr. Oživujúcim dychom, ktorý spravil z hliny ľudí, je náhodná genetická mutácia a nemilosrdná smrť slabým. Bez smrti by nevznikol človek. Viac než 99% všetkých živočíšnych druhov už vyhynulo, darmo sa Noe snažil. Biblický obraz stvorenia popisuje umelca, ktorý sústredene šesť dní kreslí svet a nakoniec povie “toto je veľmi dobré“. Prírodný obraz stvorenia ukazuje umelca, ktorý 3,5 miliardy rokov ukladá na plátno náhodné čarbanice a špliechance a raz za čas si niečo z toho odloží nabok so slovami: „môže byť.“

Vzácnosť života

14 miliárd rokov som nebol, ale teraz chvíľu žijem. V neinformovanom očakávaní vlastnej smrti. Je tu možnosť, že potom znova nebudem. Je to veľmi reálna a skľučujúca možnosť. O to vzácnejších je týchto pár výnimočných rokov. Ťažko povedať, ako presne sa to má prekladať do konkrétnych rozhodnutí života: menej sedieť na poradách, viac sedieť na slniečku? Neviem, záleží asi na tom, pri akej činnosti človek najviac cíti, že je živý.

 

Smrť odstraňuje hlúpe strachy

Smrť lieči pocity vlastnej trápnosti. Aj ja, aj tí, čo sa na mojej trápnosti smejú budeme o pár rokov kŕmiť v zemi červíky vlastnými telami. Tak aká trápnosť? Radšej byť trápny, než premeškať príležitosť zažiť radosť z iného človeka, tvorivosti alebo proste samotného bytia.

I. Yalom o smrti vraví toto: „Death cures psychoneurosis. In a sense all these neurotic concerns--fear of rejection, interpersonal concerns--seem to melt away, and people get another perspective on their lives. The important things are really important, and the trivia of life is trivialized.“

Smrť urýchľuje rozhodovanie

Kebyže mám povedzme 10-krát viac času, prípadne rovno celú večnosť, tak asi ešte váham, čo ísť študovať, či už sa ženiť a s kým, a či už začať privádzať na svet tie deti. Smrť nabáda k rozhodnosti. Nedostatok času núti ku kompromisom. Ale asi sme na to nejak adaptovaní. Vieme si časom svoje kompromisy obľúbiť. A nakoniec vniesť zmysel do chaosu – tak si ja interpretujem, čo to znamená „žiť na obraz boží“. Núka sa malá heréza: pri pohľade na nedokonalý svet okolo (napr. problem of evil) to vyzerá, ako keby aj boh tvoril tento svet pod časovým tlakom.

Aj tak je to bieda

OK, vzdávam sa. Sú to chabé pokusy nájsť niečo pekné na tej hnusobe. Vzletne to znie: „tvorivý nástroj evolúcie“, „vnášať zmysel do chaosu“. Ale do pekla, nebavíme sa o planktóne, ale o konkrétnych umierajúcich ľuďoch. Tí zomierajú vždy priskoro.

Nie, zatiaľ sa s ňou neviem zmieriť.

Domnelé rázcestie

Nedávno som znovu silne precítil neschopnosť utiecť pred časom. Rozhodnutia mi pripadajú zrazu akosi menej podstatné. Ktorýmkoľvek smerom vykročím, bude to smerom k smrti.

Je to zložitejšie

Nad týmto textom rovno lámem palicu. Nepoteší nikoho. Pre ateistov som veriaci slaboch, pre veriacich nestály postmoderný relativista idiotsky mútiaci vodu. Ale potreboval som ho napísať.

Boh je alebo nie je

Na viac, než túto tautológiu som sa za svojich 30 rokov zatiaľ nezmohol. Misky váh rozumu sa nakláňaju skôr proti viere v Boha. Na mojich osobných váhach to na stranu Boha prevažujú posledné dve olovká – pocit a obrovská túžba po nesmrteľnosti. Aj keď ma nebytie tých 13,7 miliardy rokov asi netrápilo (predpokladám, že som nebol, aj keď presne to nemám ako vedieť), teraz som, a nedokážem sa zmieriť s tým, že by som o nejaký čas už znova byť nemal. Celé moje vnútro zúfalo kričí po Bohu, ktorý by ma spasil. Mám vieru, ale vzdávam sa akejkoľvek jej obhajoby, lebo viem, že je absurdná.

Niektorí ľudia to majú inak

Pred časom ma prekvapilo zistenie, že sú aj ľudia, ktorí netúžia byť večne. Už som stretol dokonca človeka, ktorý vyslovene dúfa, že zanikne. A tiež iného, ktorý dúfa, že Boh nie je. A ďalšieho, ktorý vravel, že Boh je, ale že dúfa, že nám nedá večné životy. A aby bola táto kombinatorická matica kompletná, stretol som aj ženu, ktorá je presvedčená o neexistencii Boha, ale dúfa v nesmrteľnosť. Prekvapilo ma na tom celom, že viera neprichádza nutne v kombo-balíčkoch teista-nesmrteľnosť, ateista-konečnosť.

Boh asi neintervenuje

Ak chcete príbeh, tak:

Moje deti milujú skákanie. Na trampolíne, na posteli, alebo asistované skákanie za ruky s dospelákmi. Po skákacích hradoch žiadostivo poškuľujú, ale tým sa nemilosrdne vyhýbam. Dúfam, že časom pochopia, že najlepšie veci v živote nestoja peniaze. Radosť sa nedá kúpiť, kupujú sa len rozptýlenia. Navyše sú tie nafukovacie hrady tak odporne gýčové, že sa bojím, že ak by som tam moje deti pustil, ja by som to tam zatiaľ od zhnusenia ovracal.

V sobotu (teraz na Veľkú noc) na takom hrade skákalo jedno sedemročné dievčatko. V mestskom parku Harlow, vo východnom Anglicku. Potom zafúkal vietor a celý nafukovací hrad odfúklo. A dievčatko pád zabil.

Ak chcete dáta, tak:

Denne vo svete zomrie 16 000 detí vo veku do 5 rokov. Za rok je to viac než počet ľudí na Slovensku. Polovica z nich kvôli zlej výžive. Tretina na respiračné ochorenia, hnačku alebo maláriu. Len zlomok tvoria nafukovacie hrady a kanály bez poklopov. To dáva nádej, že sa s tým snáď ešte niečo dá robiť. A naozaj, globálny trend nie je zlý: detská úmrtnosť klesla za ostatných 25 rokov z 9,1% na 4,3% (pokles o 52,7%). Ale aj tak je to stále desivé.

Dáta pre Slovensko:

Na Slovensku je detská úmrtnosť 0,527%. Ja s mojimi tromi deťmi sa teda môžem tešiť, že s pravdepodobnosťou (1-0,00527)^3=98,4% sa nás detská smrť nedotkne.

Moral of the story:

Odkedy mám deti a vnímam ich smrteľnosť, všetko v živote získava pachuť – aj ak sa moje deti dožijú šťastnej staroby a dodýchajú v pokoji a radosti, obklopení svojimi pravnúčatami vo veku 110 rokov... stále sú na svete rodičia, ktorí vidia svoje dieťa zomrieť od hladu, na zápal pľúc alebo pádom z odfúknutého nafukovacieho hradu.

Život je žalostne nespravodlivý. Vlny nezaslúženého požehnania aj nezmyselného utrpenia a bolesti prichádzajú slepo náhodne. Ktokoľvek tvrdí, že Boh má plán, berie na seba nezdvihnuteľné bremeno vysvetľovania násilných detských smrtí. Dráždi ma, keď stretnem človeka, ktorý verí, že Boh intervenuje v malicherných záležitostiach jeho dobre zabezpečeného života a zároveň nezabráni podfúknutiu skákacieho hradu.

Božie zjavenie

Ako sa dá nahliadnuť Boh a spoznať jeho vôľa? Zázrak, svedectvo, kniha... nič z toho. Zázraky sú nepoužiteľné. Akú má výpovednú hodnotu zázrak? Samotný zázrak predsa nevypovedá nič o bezúhonnosti čarodejníka. Zázrak dokazuje len to, že ten, kto ho vykonal je čarodejník. Ak uvidíte niekoho urobiť zázrak a poviete si: „Ááá, on urobil zázrak, to musí byť boží syn,“ tak ste sa nechali uniesť vlastnou nadinterpretáciou situácie. Hlavný problém je ale iný: ja som zatiaľ nevidel žiaden zázrak.

Svedectvo druhých ľudí? Anecdotal evidence. Tak na to sa teda nespolieham ani pokiaľ ide o recept na liečenie chrípky, nieto ešte ak sa máme baviť o povahe Boha a obsahu Jeho vôle pre tento svet. Cirkevné spoločenstvá, ktoré povzbudzujú svojich členov, aby na záver bohoslužby išli povedať, ako Boh konal v ich živote, alebo aký zázrak videli, sa dopúšťajú chyby. Po prvé je metodologickou chybou na základe takýchto anekdotiek niečo inferovať o Bohu. Po druhé tak navodzú psychologický/sociálny tlak k podľahnutiu rôznym kognitívnym skresleniam len preto, aby človek mohol povedať, že vidí, ako Boh koná v jeho živote. Úprimný kresťan by v takom spoločenstve mal vstať, ísť dopredu a povedať: „Tento týždeň som nijaké božie činy nevidel, naopak, bol som svedkom náhodných dobrých aj zlých udalostí, život fackoval dobrákov a favorizoval záporákov, ale občas to bolo aj naopak. Na nijakú modlitbu som od Boha odpoveď nedostal – ani zázračnou udalosťou, ani hlasom v mojej hlave. Zato sa mi darilo vnášať svojim konaním a postojmi svetlo do chaosu. Keď som zachránil to mačiatko spod kolies kamióna a keď som sa rozprával s tou babičkou v obchode, to bola pecka, vtedy som sa cítil ako obraz Boha v tomto svete.“

Kniha? Len ktorá, tých svätých je viac. V každej je množstvo múdrosti, ale žiaľ, nielen.

Mne pomôže len osobné zjavenie Boha. Modlím sa zaň každý deň. Mám predstavu, že raz sa mi v hlave ozve jeho hlas, alebo že ma naplní nespochybniteľný pocit istoty o dôležitých pravdách. Osobné zjavenie je samozrejme neprenosné.

A čo morálka?

Kebyže nemám kresťanstvo, tak si nájdem inú zámienku pre to, aby som sa mohol usilovať o to, čo všetci nazývajú „byť dobrým človekom“. Zatiaľ som presvedčený, že konkrétne vierovyznanie nemá zásadný vplyv na to, ako sa ľudia rozhodujú v etických otázkach. Našu kultúru formuje kresťanstvo a humanizmus. Či veríme alebo nie, sme tak naočkovaní pre celkom dobrý spôsob života. Vôbec neviem, čo spraví s medziľudskými vzťahmi postupná smrť kresťanstva v našej kultúre. Naivne verím, že svet sa zatiaľ stále zlepšuje. Píšem vágne – o tomto všetkom existujú články a štúdie. Tie nie sú z osobného hľadiska úplne najpodstatnejšie. Ja viem, že sa rozhodujem pre to, čo intuitívne cítim ako správne. Keby bol nejaký náboženský príkaz v rozpore s mojou morálnou intuíciou, asi by som skôr spochybnil ten náboženský príkaz než intuíciu. Odhadujem, že to takto má väčšina ľudí.

A ako (na 98,4%) vychováš tie svoje deti?

To je najväčší problém. Deťom sa nedá dookola hovoriť: „neviem“ a „je to zložitejšie“. Zvolili sme brutálne úprimný model výchovy. Na všetko sa snažíme deťom odpovedať pravdivo, najlepšie ako len vieme, a primerane ich veku. Sexuálna výchova je paráda, tam už základy majú. Kým v ZOO podobne staré deti obdivujú, ako sa šimpanzy škeria, Agátka konštatuje, že majú obrovské semenníky. Ale sexuálna výchova je šuviks oproti náboženstvu. Ako majú vychovávať k viere dvaja rozbití veriaci-neveriaci? Nechcem, aby sa Ježiš zaradil do ich hláv hneď vedľa Malej morskej panny a Janka Hraška. Ale zároveň by som bol rád, keby si nejaké náboženské cítenie rozvíjali – už len preto, aby náhodou nepremeškali, ak sa Boh rozhodne osobne zjaviť im. (To je tak polo-vtipom. Myslím si, že zjavenie sa premeškať nedá.)

Neviem, čo si vyberú časom moje deti, ale ja ich určite neplánujem zveriť do rúk vychovávateľom v nedeľných besiedkach, dorastoch a mládežiach. A to z rovnakého dôvodu ako prečo im neklamem o vianočných darčekoch a Ježiškovi. Nechcem, aby jedného dňa mali problém, aký som mal ja, keď som musel z náboženského šuflíka mojej hlavy vyhadzovať rozprávky (Adam a Eva, celosvetová potopa, náboženský fanatik, ktorý ide zabiť syna a podobne).

Nie je to statický obraz

Moja viera sa vyvíja a mení. Toto nie je vyznanie, ktoré chcem vytesať do kameňa. Je to aktuálny stav mojej mysle. Keď si ľahnem do postele a zavriem oči, vydesený z upadania do ničoty vydýchnem večernú modlitbu a budem oveľa veriacejší ako teraz.

Dúfam, že sa moja viera niekam posunie. Dúfam, že to bude bližšie k pravde, a dúfam, že v tej pravde bude Boh.

Čakám na zjavenie.

Oci, ja nechcem zomrieť

Dnes v noci som sa zobudil na to, že v posteli vedľa mňa stojí so zatvorenými očami a predpaženými rukami moja trojročná dcéra. Plače a do tmy prosebne volá: “Oci, ja nechcem zomrieť.”

Že vraj uvažovaním človek od nepamäti spoznáva Boha vo všetkých stvorených veciach. Po tom, ako sa Agátka privinutá ku mne upokojila a zaspala, ja som ešte dlho ostal sedieť v posteli s otvorenými očami. Pozeral som do modročiernej tmy a premýšľal som teda, aký je to Boh. Prečo nás necháva žiť v neinformovanom očakávaní nejasného konca a prečo neušetrí od utrpenia ani tie najmenšie deti?

(Zmierlivá poznámka: v súčasnom kresťanstve existujú rôzne myšlienkové prúdy. Niektorí ľudia napríklad veria, že Boh nie je všemohúci – že sa v stvorení vzdal časti seba a svojej moci, pretože ju delegoval na stvorenstvo, napríklad aj na človeka. Človek sa stal autonómnym spolutvorcom a Boh skutočným spolutrpiteľom. Je to celkom atraktívny pohľad, pretože neutralizuje veľa z toho napätia popísaného vyššie a človeka stavia do aktívnej a zúčastnenej pozície. A utrpenie? Boh trpí s nami a my zas máme v moci pomôcť to utrpenie minimalizovať, je to náš podiel stvoriteľskej úlohy voči svetu. No ale ktovie, ako to vlastne je.)

Dieťa v jasličkách a dieťa v kanáli

Najsilnejšia scéna z Dostojevského Bratov Karamazovcov je rozhovor Ivana a Aľošu. Rozprávajú sa o Bohu a o zle. Problém zla som nikde nevidel naformulovaný lepšie ako tu:

“But I've still better things about children. I've collected a great, great deal about Russian children, Alyosha. There was a little girl of five who was hated by her father and mother, ‘most worthy and respectable people, of good education and breeding.’ You see, I must repeat again, it is a peculiar characteristic of many people, this love of torturing children, and children only. To all other types of humanity these torturers behave mildly and benevolently, like cultivated and humane Europeans; but they are very fond of tormenting children, even fond of children themselves in that sense. It's just their defenselessness that tempts the tormentor, just the angelic confidence of the child who has no refuge and no appeal, that sets his vile blood on fire. In every man, of course, a demon lies hidden—the demon of rage, the demon of lustful heat at the screams of the tortured victim, the demon of lawlessness let off the chain, the demon of diseases that follow on vice, gout, kidney disease, and so on."

“This poor child of five was subjected to every possible torture by those cultivated parents. They beat her, thrashed her, kicked her for no reason till her body was one bruise. Then, they went to greater refinements of cruelty—shut her up all night in the cold and frost in a privy, and because she didn't ask to be taken up at night (as though a child of five sleeping its angelic, sound sleep could be trained to wake and ask), they smeared her face and filled her mouth with excrement, and it was her mother, her mother did this. And that mother could sleep, hearing the poor child's groans! Can you understand why a little creature, who can't even understand what's done to her, should beat her little aching heart with her tiny fist in the dark and the cold, and weep her meek unresentful tears to dear, kind God to protect her? Do you understand that, friend and brother, you pious and humble novice? Do you understand why this infamy must be and is permitted? Without it, I am told, man could not have existed on earth, for he could not have known good and evil. Why should he know that diabolical good and evil when it costs so much? Why, the whole world of knowledge is not worth that child's prayer to ‘dear, kind God’! I say nothing of the sufferings of grown-up people, they have eaten the apple, damn them, and the devil take them all! But these little ones! I am making you suffer, Alyosha, you are not yourself. I'll leave off if you like.”

“Never mind. I want to suffer too,” muttered Alyosha.

Ak takáto pasáž z knižky nerozdrví vašu teodiceu na prach, možno pomôže skutočný príbeh, nie z knižky, ale z novín:

http://nitra.sme.sk/c/7532655/vodarov-stihaju-za-smrt-dietata-ktore-spadlo-do-sachty.html?ref=tit

Zlodej ukradne poklop kanálu, niekto to zakryje doskou a malé dieťa do toho kanála spadne. Po páde 5 metrovou šachtou sa ocitne v kanalizačnej rúre. Pozrite sa na to z pohľadu toho dieťaťa - ste v tme úzkeho kanála, prúd splaškov vás vlečie niekam, ale ani neviete kam, lebo sa topíte v špinavej vode a exkrementoch. Neviete, kde ste, kde sú rodičia, čo sa deje. Ste absolútne vydesení a vdychujete odpadovú vodu. Neexistuje väčšia hrôza ani horšia smrť. Keby sa toto stalo môjmu dieťaťu, zošalel by som.

Boh sa pozerá na svet my sme vraj jeho deti. On z toho nezošalie? Alebo nie je všemocný? Alebo nie je dobrý? Alebo nie je? Neviem, čo by bolo najhoršie.

Takáto smrť dieťaťa sa nedá pochopiť.

Je advent. Pre mňa obdobie pripomínania si toho, že napriek všetkej biede nič lepšie ako kresťanstvo nemám. Neviem, kam inam by som si zašiel po nádej do života. Ako sa mám ale tešiť z dieťatka narodeného v jasličkách, keď myslím na dieťa zomierajúce v kanáli?

Racionálnosť samovraždy

Keď toto leto zomrel 63 ročný Robin Williams, celkom ma to zasiahlo. Nebolo to preto, že by som herca nejak zvlášť poznal. O nič vzdialenejších mi nie je ani tých 150 000 iných ľudí, ktorí každý deň zomierajú po celom svete. Rozdiel bol v tom, že Williams spáchal samovraždu. A že môj otec aj svokor majú tiež 63 rokov.

Niektorí teoretici mudrujú o tom, že samovražda je zbabelým činom. Ja si to nemyslím. Ja samovraždu vnímam ako čin, ktorý si vyžaduje oveľa viac odvahy, než má väčšina ľudí vo svojej osobnostnej výbave. Súhlasím s Kierkegaardom: „Samovražda je dôsledok existencie čistého myslenia.“ (Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift, kapitola III.)

Za seba môžem povedať, že na samovraždu nepomýšľam preto, lebo viac než rozumom žijem vášňou, túžbami a láskou, ktorá ma núti zatvárať oči pred nepochopiteľnou roklinou na oboch koncoch môjho života. Keď mi drsná pravdivosť noci zničí vierovyznanie a rozmláti na kusy moje krásne presvedčenia o dobrej večnosti s Bohom, zúfalá túžba spolu s láskou mi ráno pomôžu tie kusy pozbierať a znova niečo z toho pozliepať dokopy:

Michael Leunig

Moja bezmocnosť principiálne ovplyvniť trvácnosť vlastného individuálneho bytia ma dosť nepríjemne trýzni (buď sme veční, alebo zomrieme a rozložíme sa v zemi – akokoľvek to je, nič na tom nezmením). Ak ste videli film Moon (2009), viete ako sa cítim – asi tak ako keď Sam zistil, kam v skutočnosti vedie „modul na odlet naspäť na Zem.“ 

Našťastie človek občas narazí na povzbudenie šité na mieru. V lete som sa dočítal k takémuto (zúfalému, ale predsa) pokusu Martina Gardnera zmieriť rozpor toho, čo nám hovorí rozum a čo túžba:

„If there is another life, why has God so carefully concealed the evidence? Of course for Christians who believe in the Resurrection of Jesus, and the other revivals of the dead described in the New Testament, and for Spiritualists convinced they have talked with the departed, God has not concealed the evidence. But for the fideist who has no rational or empirical reason for believing in life after death – who, in fact, finds all the evidence on the other side – the afterlife is as hidden as God himself, as dark a mystery as time and evil and free will.

By faith the fideist believes that evidence for another life would destroy faith. It would destroy the emotional conviction that one’s life on earth, and the history of humanity on earth, are adventures with beginnings and ends. History, as well as individual lives, requires rounding with a sleep. “With our weak spirits,” said Chesterton, “we should grow old in eternity if we were not kept young by death. Providence has to cut immortality into lengths for us, as nurses cut the bread and butter into fingers.” (Monalive, part 2, chapter I.) If we knew that the celestial Emerald City were around the bend of death, and knew it with the kind of certainty that we know the existence of London or Paris, our lives would be disrupted by our impatience to get there. You must travel a road to reach the end of it, but jumping out a window will get you off the earth in just a few minutes.

To attribute the hiddenness of heaven to God’s mercy is – no fideist would deny it – an argument at which an atheist has every right to scoff. The atheist has a right to scoff at any attempt to justify the ways of God toward man. And not only the atheist! Who are we to tell God how to run his creation? (This is the burden of the book of Job.) All we can do is believe by faith that if heaven were not hidden, faith would not be the uncompelled leap it is.“

Martin Gardner: The WHYS of a philosophical scrivener.

Martin Gardner vo svojej knihe často cituje španielskeho spisovateľa a filozofa Miguela de Unamuna. Pozrime sa teda aj na Miguelovo vysvetlenie našej neistoty:

„Absolútna a úplná istota, že smrť značí úplný, definitívny a neodčiniteľný zánik osobného vedomia, čiže práve taká istota, ako že súčet troch uhlov v trojuholníku sa rovná dvom pravým, alebo absolútna a úplná istota, že naše osobné vedomie za takých či onakých podmienok pretrvá aj po našej smrti, pričom by súčasťou tejto istoty bolo najmä to nezvyčajné a nepodložené vedomie o večných odmenách alebo trestoch, obe tieto istoty by nám urobili život rovnako neznesiteľným.

Človek, ktorý sa pokladá za presvedčeného, že jeho smrťou sa navždy skončí jeho osobné vedomie a pamäť, jednako len prechováva v najskrytejšom kútiku svojej duše – hoci o tom ani sám nevie – akýsi neurčitý tieň, tieň tieňa neistoty; a kým vraví: „No tak, vychutnávajme tento pominuteľný život, veď iný nejestvuje!“, ticho duševného zákutia mu odpovedá: „Ktovie...“ Možno sa nazdáva, že to nepočuje, ale v skutočnosti to dobre počuje. A práve tak z v hĺbke duše veriaceho človeka, ktorý si uchováva vieru v budúci život, sa ozýva tlmený hlas neistoty, čo mu vnútri šepce: „Ktovie!...“ Tieto hlasy sú možno len bzukotom komára, keď medzi stromami v lese zavýja víchor; hoci si ten bzukot nevšímame, jednako nám vniká do ucha spolu s rachotom búrky. Veď ako by sme bez tejto neistoty mohli žiť?

Toto „A čo ak áno?“ a „Čo ak nie?“ je základom nášho vnútorného života.“ 

Miguel De Unamuno: Tragický pocit života v ľuďoch a národoch.

Páči sa mi, že Gardner je taký pokorný a úprimný a že Unamuno je taký bezočivý (ako vie, čo za hlasy kto počuje vo svojej hlave?) a obidvaja ma svojím spôsobom povzbudili. Ja už tradične pripájam svoj pohľad a výzvu: Milý Bože, naozaj si skrytý a neistota, v ktorej si nechal človeka je často neznesiteľná. Nedivím sa nikomu, kto spácha samovraždu. Som presvedčený, že by si sa mohol zjaviť jasnejšie. Neverím Unamunovi, že by to zruinovalo naše životy. Naopak, myslím si, že žiť s vedomím racionálnej istoty o Tebe a o možnosti večného zachovania nášho osobného vedomia by bolo prekrásne.

Neprijateľnosť vlastnej smrti

“Predovšetkým si znovu pripomeňme Spinozovu myšlienku, že každá bytosť sa usiluje pretrvať v sebe, že toto úsilie je jej skutočnou podstatou a zahrňuje v sebe neobmedzený čas, a napokon že duch, či už vo svojich presných a jasných, alebo v hmlistých predstavách, usiluje sa pretrvať vo svojom bytí bez časového obmedzenia a toto svoje úsilie si aj náležite uvedomuje.

Lebo je vskutku nemožné predstaviť si samých seba ako nejestvujúce tvory bez akéhokoľvek úsilia, ktoré by umožnilo uvedomiť si svoju absolútnu nevedomosť, svoj vlastný zánik. Skús si predstaviť, čitateľ, pri plnom vedomí, aký by bol stav tvojej duše v hlbokom spánku; skús si vo svojom vedomí predstaviť nevedomie, a uvidíš to. Úsilie pochopiť take niečo vyvoláva úzkostný závrat. Nemôžeme si predsa predstaviť samých seba nejestvujúcich.”

Miguel de Unamuno

Skutočne si uvedomiť svoju smrteľnosť je hrozne ťažké. Je jednoduché si ju uvedomiť rozumovo, na úrovni intelektu – veď to poznáte, sylogizmy: Všetci ľudia sú smrteľní, Sokrates je človek, teda Sokrates je smrteľný. Je jednoduché pochopiť, že Sokrates musí zomrieť. Dokonca sa dá celkom ľahko prijať, že každý musí zomrieť. Ale uvidieť smrteľnosť môjho ja a naozaj túto skutočnosť prežiť je ťažké, možno až nemožné. Pohľad na vlastnú smrteľnosť môže byť neznesiteľný.

Takto túto ťažkosť vyjadril jeden môj blízky známy vysokého veku: “A čo spravíme s týmto bytom, keď zomriem? Predáme ho? A komu ho predáme?” Ani som nevedel, čo na to povedať. Unamuno to vystihol, nemôžeme si predsa predstaviť samých seba nejestvujúcich. Viem, že budem mŕtvy, ale rád by som potom bol pri tom, keď sa bude predávať tento byt…

A Breakfast with the Master

Čas na nedeľné zamyslenie, tentokrát vďaka Raymondovi Smullyanovi.

Ecce Puer

Nedávno som počúval krásnu hudbu Vlada Godára: Mater. Je to príjemný cyklus skladieb takého zvláštneho žánra, nad ktorým by asi "vážni" skladatelia ohrnuli nosom, ale ťažko ho nazvať popom. Počul som ľudí takéto diela nazývať "vyšší populár" - ale to znie ako by sa to vyslovovalo z pozície "vyššej klasickej hudby". Ja to nazývam "bežným poslucháčom ľahko počúvateľnou zväčša akustickou hudbou hranou na klasických nástrojoch" a CDčko ukladám vedľa Pärta, Kanchelliho alebo Glassa.

Jedna zo skladieb z cyklu Mater je napísaná na text básne Ecce Puer Jamesa Joycea (vypočujte si ju, je krásna). Bez jeho láskavého dovolenia si ju dovolím odcitovať:

Of the dark past
A child is born;
With joy and grief
My heart is torn.

Calm in his cradle
The living lies.
May love and mercy
Unclose his eyes!

Young life is breathed
On the glass;
The world that was not
Comes to pass.

A child is sleeping:
An old man gone.
O, father forsaken,
Forgive your son!

James Joyce túto báseň napísal, keď sa mu krátko po otcovej smrti narodil vnuk. Udivený tajomstvom života a smrti som si túto báseň aj Godárovu skladbu obľúbil. Inšpirovaný obidvoma dielami zadal som nedávno v teste mojim študentom takúto úlohu:

Think of a large family, consisting of 13 members, with the average age of 35 years. One day two things happen: grandfather dies and a child is born into the family. This results in a mixture of grief and joy within the family. And statistician would add that the average age of a family member drops to 28 years. How old was the grandfather?

V teste si mohli prečítať aj Joyceovu báseň a aby bola ich skúsenosť úplná, k riešeniu som im pustil Godárovo Ecce Puer.

Rozprávanie o zázrakoch

Keď som mal asi 15 rokov, počul som jedného pána rozprávať jeho životné svedectvo o tom, ako sa „obrátil“ – prijal vieru v Boha. Ako mladý bojoval vo vojne. Narukoval ako neveriaci, z vojny sa vracal ako kresťan. Jeho život sa zmenil, keď musel prejsť cez mínové pole. Existenciálny strach ho donútil modliť sa slovami „Bože, prosím, ak si, zachráň ma a daj aby som prežil túto vojnu. Ak ma zachrániš, stanem sa tvojím verným nasledovníkom.“ Nám o tomto rozprával ako o zázraku, ktorý preňho Boh vykonal.

Vtedy som mu trochu závidel, pretože ja som takéto „zázraky“ nezažíval. Až neskôr mi napadli kritickejšie myšlienky – koľkí vojaci sa modlili čosi podobné, ale keďže ich nejaký granát alebo mína rozcuchali na kusy, nemajú komu rozprávať svoje svedectvá o tom, ako Boh „zázrak“ nevykonal? A koľkí vojaci sa nemodlili a prežili? Keby niekto nahlas rozprával o tom, ako sa nemodlil a napriek tomu prežil, ľudia by to možno pokladali za neslušné chválenkárstvo. Ale nie je rovnako neskromným chválenkárstvom rozprávať o tom, ako som sa modlil a prežil som a tvrdiť, že to Boh vykonal zázrak?



Keď počujem s vďačnosťou rozprávať nejakého kresťana o tom, ako ho Boh uzdravil z rakoviny, teším sa a prežívam vďačnosť s ním. Zároveň si uvedomujem, že niekde inde nejaký iný kresťan na rakovinu zomrel, a nikdy mi neporozpráva svedectvo o tom, ako ho Boh neuzdravil.

Svedectvá kresťanov môžu byť naozaj nádhernými a možno aj pravdivými príbehmi o zvláštnom zasahovaní Boha do prirodzeného behu vecí – ale pre mňa osobne je oveľa jednoduchšie vidieť v nich iba radostné výkriky vďaky náhodných víťazov veľkej lotérie.

Je prirodzené zdieľať medzi sebou silné zážitky. Je super ak niekto verí, že Boh v jeho živote niečo aktívne robí. Je ale rozumné zamýšľať sa nad tým kedy, komu a ako o tom rozprávať. Zdá sa mi, že verejné rozprávanie „svedectiev o Božích zázrakoch“ môže poslúžiť najmä na utvrdzovanie už aj tak dosť tvrdých kresťanov a zatvrdzovanie už aj tak dosť zatvrdnutých neveriacich.

Pascalova stávka

Rozmýšľam, či to Pascal s tou stávkou myslel úplne vážne, alebo chcel len trochu zosmiešniť zvláštne učenie o nebi a pekle (kliknite na obrázok pre zväčšenie).
Martin Gardner Pascalovu úvahu zľahka konfrontuje otázkou, ako máme Pascalovu stávku aplikovať, keď vieme, že na svete existuje viacero navzájom sa vylučujúcich ideológií, ktoré večnú blaženosť podmieňujú poslušnosťou k svojim doktrínam. Ktorú si vybrať?

Pre mňa je Pascalova stávka skôr dobre vyslovenou uštipačnou poznámkou na adresu istej formy nábožnosti – bolo by to pekne absurdné, keby k prijatiu tak nesebeckého systému hodnôt, aký hlása kresťanstvo, mala viesť taká chladnokrvne sebecká úvaha. Ako by to reálne mohlo fungovať? (Radšej si nechcem odpovedať, aj keď tuším, že odpoveď by sa možno niekde v dejepise nájsť dala.)

Ťažko povedať, či niekedy niekto príde s naozaj dobrým argumentom pre vieru v tichého Boha tohto sveta. Boha, ktorý sa tak často javí byť viac túžbou než skutočnosťou. Dovtedy ostáva v Boha veriť aspoň preto, že bez neho by bol život jednoducho strašne smutný, noci by boli hrozne osamelé, smrť hrozne blízka a láska príliš konečná a prchavá.

Poznámka: V Nota Bene bol nedávno text o Marcelovi Strýkovi. Páčil sa mi jeho citát (aj keď s výhradou, lebo život agnostika/ateistu za nezmyselný nepokladám): „Ak by bolo bez akýchkoľvek pochybností dokázané a bezo zvyšku zaručené, že Boh neexistuje, že sa nikdy nenaplní naša túžba po dobre, múdrej spravodlivosti a živote vo svetle, že sú smiešne naše úsilia po dosiahnutí Lásky, že svet a život je absurdný chladný kameň, keby toto všetko bolo celkom isté, ani vtedy by sme neopustili naše sny a náš život by sa stal nezmyselným, ale horúcim výkrikom v púšti, šialeným étosom, svojou beznádejnosťou šialeným a smutným, výkrikom proti svetu – studenému kameňu, takým šialeným, že keby Boh nikdy neexistoval, v tom momente by sa z toho kameňa musel stvoriť.

Schovávačka

Jak může někdo tak životně důležitý jako Bůh, který nás stvořil, abychom ho poznali a milovali, být najednou tak mlhavý? Jestliže Bůh, jak sdělil apoštol Pavel zástupu intelektuálně náročných skeptiků v Aténách, "učinil všechno", čímž myslel veškeré stvoření, proto, abychom se jej mohli dopátrat a nalézt ho, proč se tedy nedá lépe poznat?
Philip Yancey: Reaching for the Invisible God


... Logomachos: "Povedz, barbar, kto ti povedal, že Boh jestvuje?"
Dondindak: "Celá príroda."
Logomachos: "To nestačí. Ako si predstavuješ Boha?"
Dondindak: "Ako svojho stvoriteľa. Svojho pána, ktorý ma odmení, ak budem konať správne a potrestá, keď sa dopustím niečoho zlého."
Logomachos: "To sú hlúposti a malichernosti!" ...
Voltaire: Myšlienky.


Existuje jedine vesmír a jedine vesmír bude stále existovať.
Carl Sagan


Bůh a jeho věčnost tu ještě nejsou v oné plnosti a zřejmosti, která by kohokoliv donutila Boha uznat a respektovat; jeho přítomnost v našem životě je nyní odkázána na prostor, který mu naše svoboda otevře vírou a nadějí. Teolog, opírající se o klasickou metafyziku, namítne, že Bůh tu jest od věčnosti jako základ všeho bytí, že je tu také ve svém stvoření a ve svém Slově, které v plnosti času vstoupilo do dějin v lidství Ježíše Nazaretského, že je tu ve svátostech církve a pod.; avšak ve všech těchto způsobech své přítomnosti zůstává Bůh jakožto Bůh tajemný a skrytý natolik, že platí výrok Pascalův: "Je dostatek světla pro ty, kdo si z celé duše přejí Boha spatřit, a dostatečná tma pro ty, kdo mají opačné přání." Bůh ponechal prostor pro pochybnost, aby víra neztratila důstojnost svobodného činu a odvážného vykročení do říše Tajemství.

Tomáš Halík: Stromu zbývá naděje


Chápem, že veriť v neviditeľného Boha je svojím spôsobom absurdné šialenstvo. Boh je nepravdepodobný, neviditeľný, nezachytiteľný. Lenže veriť v existenciu planéty Zem je ešte nepravdepodobnejšie. Aj keď je Zem viditeľná a hmatateľná, to, čo sa na nej odohráva, je veľmi-veľmi nepravdepodobné. Keď budem skúmať prírodu na Zemi ako astronaut z nejakého neznámeho kútika vesmíru, všetky učebnice biológie mi budú pripadať ako výstredné a veľmi exostické. Čože? Hlina, hmota poháňaná obyčajným žiarením zo Slnka, vytvára stále nové a nové druhy zvierat a rastlín? Odkiaľ prichádzajú? Len na pohon zo slnečného žiarenia sa atómy zoskupili tak, že dali vznik autorovi fresiek v Sixtínskej kaplnke? Slnko zasvieti na nahú zem a za chvíľu vesmírneho času sa z hmoty vylúpne človek? Keď potom vidím pred sebou milovanú dievčinu, jej existencia na Zemi je niečo také nečakané, výstredne nepravdepodobné a rozprávkové, že viera v neviditeľného Boha sa s ňou krásne rýmuje. Ako? Energia zo Slnka umiesi z prachu Zeme teba?
Marek Orko Vácha: Šiesta cesta.


V rámci metodologického materialismu jsme se rozhodli, že budeme s přírodou zacházet, jako by Pán Bůh nebyl, a že nás nebude zajímat nic jiného než hmota a energie. Že tedy budeme j přírodě přistupovat, jako by to byla jen hra hmoty a energií. Postupem času jsme hru přijali a dnes již říkáme, že příroda není nic jiného než hmota a energie.
Marek Orko Vácha: Návrat ke stromu života.


The universe we observe has precisely the properties we should expect if there is, at bottom, no design, no purpose, no evil, no good, nothing but blind, pitiless indifference.
Richard Dawkins


Ak fakt jestvuje nejaký Boh, potom sa mu fantasticky darí hrať sa na skrývačku so svojimi výtvormi.
Jostein Gaarder: Mystérium pasiansu




Keď sa pozriem okolo seba, nevidím Boha tak jasne, ako o tom píše apoštol Pavel v liste Rimanom 1:21, ani ako o tom odvážne vravia viacerí kresťanskí apologéti. Áno, nepravdepodobnosť sveta, v ktorom žijeme je zarážajúca. Na druhej strane, ak by nevznikol mysliaci život, nemal by si kto s uspokojením uvedomiť, že nastala pravdepodobnejšia verzia skutočnosti. Svet je krásny, ale ako je možné, že sa v ňom Boh nijako jednoznačne nezjavuje, že takmer všetko, čo pozorujeme, môžeme vzápätí do veľkej hĺbky rozumne vysvetľovať bez akejkoľvek potreby Boha? Ako mohol nejaký všemocný Boh, ktorý chcel, aby ho ľudia mali radi, stvoriť tento svet tak, že o ňom takmer netušíme, alebo si v túžbe po ňom pre svoju neinformovanosť vymýšľame rôzne nepresné predstavy?

Platnosť fyzikálnych zákonov a nádhera tohto sveta môže človeku dodať pocit pokory a túžbu po niekom, kto tento svet presahuje. Ale zďaleka sa nedá z prírody vyčítať veľa o tom, že by Boh mal byť dobrý, jediný, osobný, všemocný.

Kresťanstvo potrebuje pokoru priznať si, že ak Boh existuje, tak asi presahuje naše možnosti jazykom ho dobre popísať. Viera v neho sa podobá nádeji, ktorej sa chytáme v túžbe prehĺbiť zmysel nášho snaženia a lásky.

God is not what you imagine or what you think you understand. If you understand you have failed.
Saint Augustine