7 dôvodov pre Geocaching

Je večer, 10 hodín, zapínam svetlo na bicykli a vyrážam odloviť niekoľko krabičiek na kraji Petržalky. Cestou stretávam motorizovanú hliadku mestskej polície. Mám rád surrealistické čaro rozhovorov s „príslušníkmi“ a tak ich zastavujem a pýtam sa policajta: „Dobrý večer, prepáčte, viete, čo je to Geocaching?“

„No skúste,“  odvetí policajt a pýtavo zaintonuje koniec slova nahor.

„Podľa zemepisných súradníc hľadáte rôzne ukryté malé poklady, keď nájdete, zapíšete sa...,“ nestíham dokončiť.

„Áno, áno, viem, čo to je.“

Potom som sa ho ešte opýtal, či by mu vadilo, keby ma kvôli takejto zábavke videl liezť na lampu pouličného osvetlenia. Bol to príjemný policajt, prejavil starosť o moje zdravie a sľúbil mi, že ak by som podobným činom nevyvolal pobúrenie viacerých ľudí, tak mi pokutu neudelí.

1. Geocaching vás vytiahne von a na nové miesta

Najväčším prínosom Geocachingu v našej rodine je to, že nás pravidelne vyťahuje von. Radi chodíme na prechádzky a do prírody. Táto záľuba nás priviedla na krásne nové miesta, ktoré by sme inak nespoznali.

 
2. Radosť z hľadania a z krásnej krabičky

Nájsť poklad v spráchnivenom strome niekde v ďalekom lese, objaviť skryté vyklápacie dvierka na starom pni, či nájsť zápisníček šikovne ukrytý pod výstražnou tabuľkou na elektrickom stĺpe... to je proste úžasné. S radosťou sledujeme invencie ostatných kešerov pri skrývaní a maskovaní svojich skrýš.

foto: Jana Machajdíková, 2012

3. Adrenalín

Geocaching legitimizuje moju túžbu liezť na šialené miesta. Hrdzavá mostová konštrukcia ponad Dunajský kanál zabudnutá niekde v lužnom lese, opustené stavenisko na bratislavskom Starom moste, lávka pre natieračov na moste, komíny, kanály, strechy opustených industriálnych objektov, bilboardy a stromy. To, že na všetkých týchto miestach ležia ukryté zápisníčky dodáva príjemný pocit bezpečia, lebo to znamená, že cesta je schodná.

4. Súťaživosť

Keďže zaregistrovaným používateľom stránka geocaching.com počíta počet nálezov, stáva sa z tejto záľuby tak trochu návyková súťaž s ostatnými hľadačmi, ale najmä so sebou samým. My sme tých krabičiek od leta našli cez 330, môj mladší brat ešte o 200 viac. Je príjemné to sledovať.

5. Zberateľstvo

Bratia Česi vymysleli pekné drevené kolieska, na ktoré si kešeri dávajú vypaľovať svoj nick a avatara alebo obrázok. Trochu znásilniac anglickú gramatiku ich pomenovali Czech Wood Geocoins. Na Slovensku sme tradíciu prevzali a v skrýšach si teda nechávame na výmenu SWGčka. S Miriam sme ich od leta nazbierali asi 40. Pekné, drevené a voňavé. Stali sme sa zberateľmi.

6. Tvorivosť

Ak sa rozhodnete sami založiť skrýšu, vtedy len ochutnáte tú pravú krásu a lásku geocachingu. Vydumať  tematiku kešky, nájsť pekné a bezpečné miesto, vlastnoručne vyrobiť krabičku alebo maskovanie pre jej úkryt. A keď sa to spustí, chodia vám na mejl logy šťastných nálezcov. Sledujete ako sa vaše dielo ujíma v komunite ostatných hľadačov.

Jedna z našich skrýš - v konári stromu. Už neexistuje.

7. Kamaráti

Niekto chodí loviť sám, niekto s rodinou a niekto s partiou. Kešeri sú ľudia, ktorí vedia zapnúť a použiť GPS, chodievajú do prírody a radi sa hrajú. Väčšinou sú to teda fajn bytosti. Ak sa začnete venovať Geocachingu, je len otázka času, kedy sa s niektorými kešermi skamarátite.

Stojím na vrchole 115 metrového komína, hľadám krabičku. Nevidím, neviem ju nájsť, prezerám skryté zákutia a teším sa, že mám čo hľadať. Ešte cítim pulzovanie srdca z lezenia. Dvíha sa vietor a objavujú sa prvé vločky snehu. Som šťastný, že som tu.

Neusiedler See

Boli sme s Miriam na skvelom bicyklovom výlete pri Neusiedler See (Neziderské jazero, na wikipédii je o ňom zaujímavý článok). K tomuto celkom peknému jazeru sa dá dostať z Bratislavy na bicykloch pohodovým tempom za tri až štyri hodiny po príjemných cyklocestách. Okola jazera je plno kempingov, takže sa to dá spraviť ako viac-denný výlet.


Ak vás tieto vety inšpirovali, na oficiálnej stránke si môžete objednať cyklomapu, zadarmo vám ju pošlú. Už len premazať reťaz, zbaliť plavky a vyraziť :-)

Labutie hniezdo

Len pripájam krátke video našej labute a detail hniezda. Chúďa labuť vyzerá dosť vyhladnuto. Prekvapivo nemá nablízku nijakého labutiaka, ktorý by strážil teritórium, nosil jedlo alebo ju vystriedal v hniezde...



Takto vyzerá pravé labutie hniezdo:

Labutie hniezdo a spevavé žaby

S Miriam sme nedávno objavili krásne labutie hniezdo. Neviem teda, či je nejako obzlášť krásne, ale je to prvé labutie hniezdo, ktoré som videl. Zašiel som ho dnes teda odfotiť. Dočítal som sa potom na wikipédii o labutiach pekné veci - napríklad, že tento živočíšny druh žije v monogamných pároch. Teda aspoň prevažne - najčastejšie rozvody nastávajú po zlyhaní pri budovaní hniezda.

Keď už som z tohto pekného miesta odchádzal, zbadal som na hladine stojacej vody žabu. Vydávala pekné zvuky, tak som to začal nahrávať. Po chvíli sa k nej pridali ďaľšie, až z toho vznikol úplný koncert. Asi desať žiab sa ozývalo z rôznych strán, plávalo a skákalo vo vode... proste nádhera. Nakoniec tam bol celkom slušný hurhaj. Odporúčam si to vypočuť (naživo to znelo výraznejšie a prenikavejšie):



Nakoniec pridávam ešte jednu detailnú fotku toho labutieho hniezda. Inak, nezdá sa vám, že tá labuť sedí v hniezde nejako neskoro - však už je pomaly koniec mája? Nikde som nevedel nájsť nejakú informáciu o tom, kedy sa rodia malé "labutiatka". Neviete niekto náhodou?

Ako sa kŕmia čajky?

Dnes mi Miriam pripravila prekrásny zážitok. Boli sme trochu na bicykloch a zastavili sme sa na nábreží Dunaja - kŕmiť čajky chlebom. Bolo to absolútne geniálne. To nie je taká nuda ako kŕmiť hlupučké holuby alebo pomalé labute...

Keď sme prišli na svoje miestečko neďaleko Nového mostu, na brehu sedelo len asi zopäť čajok. Akonáhle Miriam vyhodila do vzduchu prvý kúsok chleba, začali prilietať ďalšie a ďalšie. Nakoniec ich tam bolo niekoľko desiatok. Lietali nám okolo hláv v tesnej blízkosti a všetky kúsky chleba chytili vo vzduchu. Snáď ani jeden nepadol na zem, či do vody.

Bol to úžasný zážitok, a ak máte doma malé deti, alebo sa sami z takýchto vecí dokážete tešiť, tak si to bežte niekedy vyskúšať! Viac fotiek na picase u miriam. A ešte malé videjko:

Zvuková hádanka

Dúfam, že ste si počas Vianoc dobre oddýchli, a že ste nezabudli ísť aj trochu do prírody. S mojimi bratmi Romanom a Radom sme boli na prechádzke v parku v Rusovciach. A na jednom mieste sme tam nahrali fantastický zvuk. Stiahnite si ho tu, a skúste uhádnuť ako vznikol! Svoje tipy môžete písať do komentárov.

Stanovačka v Malých Karpatoch (5.8.2008)

Minulý týždeň sme s Miriam, Riškom, Báškou a Peťom zažili pekné chvíle v Malých Karpatoch. Opíšem tu stručne našu trasu - pre zdieľanie radosti a možno aj ako inšpiráciu. Ak si chcete trasu pozrieť na mape, budete potrebovať mapy 127 a 128 z edície VKÚ, alebo kliknite na tustistickamapa.sk.

Prvý deň

Vyrazili sme asi o pol jedenástej predpoludním z konečnej 203 na bratislavskej Kolibe. Z Kamzíka sme pokračovali po celý zvyšok túry po červenej - Štefánikovej magistrále. Prvé hodiny šľapania boli trochu rozpačité. S veľkými batohmi sme kráčali po dobre známom Bratislavskom lesnom parku a bolo ťažké veriť, že nie sme len na krátkej sobotnej prechádzke. Asfaltka po čase začala riadne tlačiť na nohy. Zbytočne sme so sebou ťahali z Bratislavy vodu. Cestou je veľa výborných prameňov (Máriin, Jarošov, Zbojníčka, Silnického bol veľmi slabý). Prvou veľkou odmenou bolo, keď sme neskôr popoludní prišli na vrch kopca Somár (695 m.n.m.), z ktorého bol nádherný výhľad. Keď sme v diaľke zbadali siluetu vysielača Kamzík, boli sme prekvapení, ako ďaleko sme vlastne zašli. Po krátkom oddychu sme pokračovali ďalej. Dosť vyčerpaní sme podvečer dorazili až na Pezinskú Babu. Veľmi nepríjemným prekvapením bolo, že v lete tu funguje menej bufetov ako v zime, keď sa lyžuje. Žiadna možnosť dočerpať si vodu.

Z biedy nás vytrhol Peťo - prišiel večer autom za nami a priniesol asi šesť fliaš vody. Miestečko na spanie sme si našli asi pol kilometra za Babou v smere červenej značky. Pod stúpaním na Čmeľok sme sa zašili asi 50 metrov od značky po akomsi pustom chodníku. Vypálené ohnisko nám prezrádzalo, že niekto tu už v nie tak dávnej minulosti nocoval. Miesta na stany veľa nebolo - chodník bol pomerne kamenistý a mimo chodníka rástlo husté malinčie. Na karimatkách na chodníku sa však spalo výborne. Napriek všetkým klobáskam a slaninke, ktoré sme si večer unavení opekali. Prvý deň sme prešli vyše 27 kilometrov.

Druhý deň

Po noci plnej krásnych hviezd, padajúcich meteoritov, zvláštneho ručania z neďalekej hory, aj blízkeho hrabania a prskania, šuchotania poľných myšiek, po prekrásnom východe kosáku mesiaca (tri dni pred novom), po ktorom zakrátko začalo vystupovať aj slnko, sme sa zobudili do nádherného teplého rána. Ešte sme predsalen zbehli na Babu a s istou dávkou naliehavej vytrvalosti sme presvedčili majiteľku reštaurácie, aby nám dovolila načerpať si 4 jedenapol litrové fľaše. Dali sme si aj kofolu. Pravá hnedá tu stojí 35 korún za pol litra. Bola to najdrahšia kofola akú som v živote pil. Nakoniec sme sa okolo jedenástej predpoludním vydali na cestu. 9 litrov vody na štyri osoby (nejaká voda nám zvýšila aj z predchádzajúceho dňa). Na mape bolo naznačených niekoľko prameňov.

Keď sme vyšli na Čmeľok (709), trochu sme ľutovali, že sme to sem nevytiahli už predošlý večer - našli sme tu ideálnu čistinku aj pekné ohnisko. Krajina tu bola veľmi podobná ako v bratislavskom lese, ale predsalen to už pre nás boli iné, nové pohľady a výhľady, a tak nás konečne začal napĺňať výletnejší pocit. Pekný výhľad sa naskytol zo Skalnatej (704), na ktorej nebolo veľa stromov a poludňajšie slnko nám tu nedovolilo dlhšie odpočívať. Pri zostupovaní pomerne strmým a prašným svahom sa Miriam pustila do spevu, šmýkanie sa dolu kopcom bolo o to veselšie.

Vrásky na tvári sa nám začali črtať, keď sme nenašli prameň ani na Hubalovej ani pri Panskom dome. Na Hubalovej síce tiekol čistý potok, takže prameň musel byť blízko, ale cesta k nemu bola zarastená, nepodarilo sa nám k nemu dostať. Trocha vody nám ešte zostalo, tak sme šli ďalej. Keď sme ani pri Panskom dome nenašli vodu, boli sme rozhodnutí večer zbehnúť do Sološnice. Keď sme však dorazili k rezervácii Roštún, a najmä keď sme vyšľapali prvých dvesto výškových metrov (Pod Malou Vápennou), nechcelo sa nám už znova schádzať do Sološnice, a po krátkej porade s priateľom na telefóne (Kubo, veľký výletník), ktorý nám potvrdil, že pri Mesačnej lúke je riadny prameň, sme sa vydali ďalej. Vyšľapali sme na Vápennú (753), kde je úžasný výhľad, aj vďaka skvelej adrenalínovej rozhľadni. K prameňu pri Mesačnej lúke sme dorazili unavení a smädní asi 20:30, teda pár minút pred zotmením. Mali sme za sebou ďalších 24 kilometrov, množstvo nádherných výhľadov (Skalnatá, Malá Vápenná, Vápenná), a zaspávali sme už naozaj unavení. Roštún je prekrásne miesto, les je tu na pohľad veľmi pekný, výhľady z prekvapivo skalnatých vrcholov skvelé a žije tu všakovaké spevavé vtáctvo.

Tretí deň

Napriek odhodlaniu sa nám nepodarilo vyraziť pred desiatou. Myslím, že hlavne ja som zdržoval dlhým ranným spánkom - som asi zaryto mestský človek a ťažko sa mi synchronizovalo s prírodou (-: Amonova lúka, na ktorú sme po krátkom chodení dorazili vyzerá výborne. Keby sme deň predtým vládali zájsť až sem, bolo by to ideálnejšie nocovanie. Les tu bol o niečo redší a na čistinách tu rástli vysoké rastliny s masívnou stonkou a radiálne sa rozbiehajúcimi byľkami. Na mňa pôsobili priam vesmírne a sám pred sebou som sa hanbil, ako málo poznám prírodu. Prameň Mon Repos, ktorý mal byť pre tento deň hlavným zdrojom vody bol dobre označený a vo výbornom stave. Jeho jediným nedostatkom bolo, že tiekol veľmi pomaly. Liter a pol za asi tri minúty. Naplnenie ôsmych fliaš sa tak zmenilo na veľkorysú desiatovú prestávku. Keď sme po červenej míňali Bukovskú vodnú nádrž, stretli sme nejakých rakúskych cyklistov, ktorí sa prekvapivo dobre bavili na Rišovej vtipnej odpovedi na ich otázku, či sme sa už boli kúpať: "Niee, na to my čas nemáme."

V polovici stúpania na najvyšší kopec Malých Karpat Záruby (757) sa nachádza nádherná zrúcanina hradu Ostrý kameň. Tu nás zastihol dážď a búrka. Nečas sme prečkali pod širokou prechodovou klenbou zrúcaniny. Zdržanie nakoniec bolo trojhodinové, a tak sme na Záruby dorazili až pred siedmou večer. Z Ostrého kameňa k Zárubám sa ide po úžasnom skalnatom hrebeni. Nechcelo sa mi veriť, že takýto terén a výhľady sú v Malých Karpatoch. Záruby nás naplnili veľkou radosťou, asi hlavne kvôli atribútu najvyšší kopec Malých Karpát. Výhľadom a pohostinnosťou bol však Ostrý kameň oveľa atraktívnejší. Na Ostrom kameni bolo niekoľko výborných výhliadok na jednu aj druhú stranu hrebeňa, ohnisko, smetné koše a pekné múry s výklenkami na ukrytie. Zo Zárub sme zošľapali do doliny, kde červená križuje lúku (resp. pole?). Tu sme našli svoje miesto na spanie, s pekne rovným, mäkkým, povrchom a dostatkom dreva na večerné kulinárske šantenie. Inak, teplé letné noci v Malých Karpatoch, v období okolo novu, keď je obloha naozaj tmavá a plná hviezd a metoritov, sú lúky ako bola táto, s erdžaním jeleňov a tlmeným hrmením v pozadí, úplne nádherným a romantickým miestom pre strávenie špeciálnych životných okamihov - ako napríklad zasnúbenie - my s Miriam by sme o tom vedeli čosi povedať.

Štvrtý deň

Po najpríjemnejšom nočnom odpočinku pod širákom sme sa zobudili do posledného dňa nášho výletu. Čakal nás zostup do civilizácie, a postupný koniec výletu. Skupinka sa nám podľa miery celkového vyčerpania a bolesti otlakov a šliach rozdelila. My s Miriam sme sa domov pobrali príjemným vláčikom zo stanice Výhybka Buková. Baška to vzala cez Trstín domov do Pezinka. Riško to z nás dotiahol naďalej - sám došľapal až na Katarínku.

Zhrnutie: Prežili sme pekný výlet. Keby sme mali ísť znova, zaviezli by sme sa autobusom rovno na Pezinskú Babu, či na Zochovu chatu, aby sme si ušetrili nohy na krajšiu časť šľapania. Pri takej dobrej predpovedi počasia akú sme mali my, by som druhýkrát nebral varič, vetrovku ani stan. Prekvapením bolo, ako málo ľudí sme tu stretávali. Bol to úplne súkromný výlet, mali sme pocit, akoby celé Malé Karpaty patrili iba nám. Ohromila nás krása rezervácie Roštún aj hrebeň v okolí Zárub, či menšie lúky a čistinky s bohatou zásobou pestrých rastlín. Na to, že sa náš výlet odohrával len takto "za humnami", bez ďalekého cestovania, bol až prekvapivo uspokojivý.

výlet na pajštún. (8.5.2008)

Na Bratislave sa mi páči, že je z nej tak blízko do lesa. Peknou prechádzkou môže byť napríklad trasa Koliba - Pajštún. Prevažne bukový les je tu plný života, sprevádza vás šuchot drozdov, ťukot ďatlov, zurčanie Vydrice, množstvo výborných prameňov (Máriin, Jarošov, Zbojníčka, Kráľovský...) a všetko prenikajúci pokoj a radosť.

Keď môžete navyše kráčať so skvelými ľuďmi, tak ako sa to dnes podarilo mne, o výborné strávenie dňa je postarané.