pondelok 2. mája 2016

Je na smrti aj niečo dobré?

Tento text je voľným pokračovaním mojich "heretických" úvah.

Akokoľvek mi je odporné to, čo teraz napíšem, ale áno – vytrvalým hľadaním sa dá nájsť čosi dobré aj na smrti. Vidím nadvihnuté obočie, tak jedným dychom dodávam, že overall je smrť blízkych aj vlastná to najhnusnejšie, najkrutejšie a najbolestivejšie, čo nás čaká.

Tvorivý nástroj evolúcie
Smrť je základný tvorivý nástroj evolúcie. Príroda trestá chyby smrťou. Slabí a priemerní zomierajú. Najlepšie adaptovaní sa rozmnožujú a zomierajú až o kúsok neskôr. Oživujúcim dychom, ktorý spravil z hliny ľudí, je náhodná genetická mutácia a nemilosrdná smrť slabým. Bez smrti by nevznikol človek. Viac než 99% všetkých živočíšnych druhov už vyhynulo, darmo sa Noe snažil. Biblický obraz stvorenia popisuje umelca, ktorý sústredene šesť dní kreslí svet a nakoniec povie “toto je veľmi dobré“. Prírodný obraz stvorenia ukazuje umelca, ktorý 3,5 miliardy rokov ukladá na plátno náhodné čarbanice a špliechance a raz za čas si niečo z toho odloží nabok so slovami: „môže byť.“

Vzácnosť života
14 miliárd rokov som nebol, ale teraz chvíľu žijem. V neinformovanom očakávaní vlastnej smrti. Je tu možnosť, že potom znova nebudem. Je to veľmi reálna a skľučujúca možnosť. O to vzácnejších je týchto pár výnimočných rokov. Ťažko povedať, ako presne sa to má prekladať do konkrétnych rozhodnutí života: menej sedieť na poradách, viac sedieť na slniečku? Neviem, záleží asi na tom, pri akej činnosti človek najviac cíti, že je živý.
 
Smrť odstraňuje hlúpe strachy
Smrť lieči pocity vlastnej trápnosti. Aj ja, aj tí, čo sa na mojej trápnosti smejú budeme o pár rokov kŕmiť v zemi červíky vlastnými telami. Tak aká trápnosť? Radšej byť trápny, než premeškať príležitosť zažiť radosť z iného človeka, tvorivosti alebo proste samotného bytia.

I. Yalom o smrti vraví toto: „Death cures psychoneurosis. In a sense all these neurotic concerns--fear of rejection, interpersonal concerns--seem to melt away, and people get another perspective on their lives. The important things are really important, and the trivia of life is trivialized.

Smrť urýchľuje rozhodovanie
Kebyže mám povedzme 10-krát viac času, prípadne rovno celú večnosť, tak asi ešte váham, čo ísť študovať, či už sa ženiť a s kým, a či už začať privádzať na svet tie deti. Smrť nabáda k rozhodnosti. Nedostatok času núti ku kompromisom. Ale asi sme na to nejak adaptovaní. Vieme si časom svoje kompromisy obľúbiť. A nakoniec vniesť zmysel do chaosu – tak si ja interpretujem, čo to znamená „žiť na obraz boží“. Núka sa malá heréza: pri pohľade na nedokonalý svet okolo (napr. problem of evil) to vyzerá, ako keby aj boh tvoril tento svet pod časovým tlakom.

Aj tak je to bieda
OK, vzdávam sa. Sú to chabé pokusy nájsť niečo pekné na tej hnusobe. Vzletne to znie: „tvorivý nástroj evolúcie“, „vnášať zmysel do chaosu“. Ale do pekla, nebavíme sa o planktóne, ale o konkrétnych umierajúcich ľuďoch. Tí zomierajú vždy priskoro.


Nie, zatiaľ sa s ňou neviem zmieriť.

2 komentáre:

goloss povedal(a)...

Ďakujem za ďalšiu zaujímavú úvahu.

"Vidím nadvihnuté obočie, tak jedným dychom dodávam, že overall je smrť blízkych aj vlastná to najhnusnejšie, najkrutejšie a najbolestivejšie, čo nás čaká." (zomieranie alebo smrť? najbolestivejšie alebo najbolestnejšie?)

Ide o to, či človek verí v posmrtný žívot alebo nie (neviem, zrejme si tento rozmer naschvál vypustil a skúsil si na smrti nájsť čisto "naturalistické dobré"). Potom je smrť bránou, prechodom? Alebo tiež: "Smrt je rovněž bezpečnostní opatření, neboť jakmile již jednou člověk padl, přirozená nesmrtelnost by se pro něj stala osudem strašlivě beznadějným. Osvobozen od jakékoli vnější nutnosti zemřít (můžeme-li to nazývat svobodou), bude se stále rychleji, jak kolem něj poletí nekonečná století, přikovávat k řetězům vlastní pýchy a vášně, k přízračným civilizacím, na této pýše a vášni zbudovaným se stále rostoucí mocí a složitostí. Od bytosti pouze padlé by člověk klesl k démonu v lidské podobě, pravděpodobně již mimo dosah jakékoli spásy. Toto nebezpečí bylo odvráceno. Ortel, že ti, kdo jedli ze zakázaného ovoce, budou muset být vyhnáni od stromu života, byl implicitně zahrnut již ve složené podstatě stvořeného člověka. Aby však byl tento trest smrti přetvořen v prostředek věčného života – aby se k jeho negativní a preventivní funkci přidala ještě funkce pozitivní a záchranná – bylo nezbytné, aby smrt byla přijata." (C.S.Lewis, Zázraky, Návrat domů str. 149, Praha, 1999)

Resp. až pokiaľ človek v posmrtný život neverí, tak až potom si smrť oblieka overall. Aj keď, ako si napísal v predchádzajúcom článku: "Už som stretol dokonca človeka, ktorý vyslovene dúfa, že zanikne."

Možno sme len mladí a zdraví, a preto si nevieme predstaviť, ako sa na smrť pozerá niekto, kto má 95 rokov (aj keď toto je autoreferenčný príklad - predpokladám, že k smrti pridávaš aj utrpenie [či nie?] a bez neho by asi nik nebral smrť ako vyslobodenie...).

A možno sa treba na smrť pozerať ako na fakt (defétistické a fatalistické, ale ak to pomôže?).

P.S. Jaromír Nohavica - Kometa

rasťo povedal(a)...

Diki Juro. Posmrtný život som z úvah naschvál vypustil. Dúfam v neho, ale nič o ňom neviem, neviem, či vôbec je. Tak preto takto naturalisticky len. Vypúšťam tieto neohrabané myšlienky len v dobrej viere, že stimulujú podnetné reakcie mojich priateľov a známych a tak ma niekam ďalej posunú (preto ma tešia aj tvoje komenty). Ale cítim brutálny hendikep svojho nepresného, nevytrénovaného uvažovania.