pondelok, 30. mája 2016

Smrť: dva nové pohľady

Dnes som mal dva nečakané zážitky. Asi o chvíľu vyprchajú, ale na moment zmenili môj pohľad na smrť.

Zážitok #1:

Celý život som sa na svet pozeral z dualistickej perspektívy: ja som duch, som ten hlas v mojej hlave, a moje telo je nosič, ktorý sprostredkuje tomu môjmu vnútornému JA kontakt s fyzickým svetom. Dnes som zažil moment "monistického precitnutia". Stalo sa to tak, že som ležal na posteli a snažil som sa nezaspať. Sledoval som pri tom svoju bdejúcu myseľ a videl som, ako sa postupne moje vnímanie otupuje a ako nevládzem vzdorovať únave. Po chvíli mi začala vypadávať aj tá vnútorná "pozorujúca" vrstva vedomia. A potom som asi zaspal, neviem. Musel som spať, lebo hodiny sa posunuli. Zobudil som sa s novým pocitom, doslova "precitnutie": JA asi nie je. Asi sa mi to vždy len tak zdalo. Čo je to za JA, keď to nevie vydržať únavu nejakého tela, ovládnuť zúrivosť, odolať zamilovanosti alebo pokojne premýšľať, keď je telo prebodnuté fyzickou bolesťou alebo hladom. Zrazu mi to JA pripadá silne determinované telom.

Toto nové JA je vcelku smiešne a odrazu mi prvýkrát v živote nepripadá smrť hrozivá.

Poznámka pod čiarou. Toto nie je výsledok racionálnej úvahy, toto bol vyslovene "monistický vnem", ak sa to tak dá povedať. Z toho vyplývajú dve veci: 1. je to neprenosný zážitok, nikoho by som sa nechcel pokúšať presviedčať na materiálny monizmus, 2. ako každý vnem, možno sa o hodinu, o deň, o týždeň oslabí a znovu budem na svet nazerať naučenými očami kresťanského dualizmu.



Zážitok #2:

Miriam sa mi roky snaží vysvetliť svoj pokoj a pocit vytúženej úľavy, ktoré sa jej spájajú so smrťou. Dnes som narazil na kompozíciu Davida Langa (Death speaks) a zrazu som ten pocit na chvíľu mal aj ja. Žiadne vysvetľovanie nebolo potrebné:


You will return
Return to dust
You will turn
Return to dust

Turn to the sun
Like me, turn to the sun
Turn to the light
Turn to the light

If there's an eye still open
Grieving
Sweet sleep
Close it for me

Turn your heart
Your poor heart
It will only find rest
When it has stopped beating

Turn to peace
Turn to peace

This is the only road that leads you home
Enter

I am your pale companion
I mirror your pain
I was your shadow
All those long nights
All those days long past

Listen to me, listen to me
This message is for you
Where I am now
All sorrow is gone
Where I am now
All lovers are together
Where I am now

In my arms only will you find rest
Gentle rest

pondelok, 2. mája 2016

Je na smrti aj niečo dobré?

Tento text je voľným pokračovaním mojich "heretických" úvah.

Akokoľvek mi je odporné to, čo teraz napíšem, ale áno – vytrvalým hľadaním sa dá nájsť čosi dobré aj na smrti. Vidím nadvihnuté obočie, tak jedným dychom dodávam, že overall je smrť blízkych aj vlastná to najhnusnejšie, najkrutejšie a najbolestivejšie, čo nás čaká.

Tvorivý nástroj evolúcie
Smrť je základný tvorivý nástroj evolúcie. Príroda trestá chyby smrťou. Slabí a priemerní zomierajú. Najlepšie adaptovaní sa rozmnožujú a zomierajú až o kúsok neskôr. Oživujúcim dychom, ktorý spravil z hliny ľudí, je náhodná genetická mutácia a nemilosrdná smrť slabým. Bez smrti by nevznikol človek. Viac než 99% všetkých živočíšnych druhov už vyhynulo, darmo sa Noe snažil. Biblický obraz stvorenia popisuje umelca, ktorý sústredene šesť dní kreslí svet a nakoniec povie “toto je veľmi dobré“. Prírodný obraz stvorenia ukazuje umelca, ktorý 3,5 miliardy rokov ukladá na plátno náhodné čarbanice a špliechance a raz za čas si niečo z toho odloží nabok so slovami: „môže byť.“

Vzácnosť života
14 miliárd rokov som nebol, ale teraz chvíľu žijem. V neinformovanom očakávaní vlastnej smrti. Je tu možnosť, že potom znova nebudem. Je to veľmi reálna a skľučujúca možnosť. O to vzácnejších je týchto pár výnimočných rokov. Ťažko povedať, ako presne sa to má prekladať do konkrétnych rozhodnutí života: menej sedieť na poradách, viac sedieť na slniečku? Neviem, záleží asi na tom, pri akej činnosti človek najviac cíti, že je živý.
 
Smrť odstraňuje hlúpe strachy
Smrť lieči pocity vlastnej trápnosti. Aj ja, aj tí, čo sa na mojej trápnosti smejú budeme o pár rokov kŕmiť v zemi červíky vlastnými telami. Tak aká trápnosť? Radšej byť trápny, než premeškať príležitosť zažiť radosť z iného človeka, tvorivosti alebo proste samotného bytia.

I. Yalom o smrti vraví toto: „Death cures psychoneurosis. In a sense all these neurotic concerns--fear of rejection, interpersonal concerns--seem to melt away, and people get another perspective on their lives. The important things are really important, and the trivia of life is trivialized.

Smrť urýchľuje rozhodovanie
Kebyže mám povedzme 10-krát viac času, prípadne rovno celú večnosť, tak asi ešte váham, čo ísť študovať, či už sa ženiť a s kým, a či už začať privádzať na svet tie deti. Smrť nabáda k rozhodnosti. Nedostatok času núti ku kompromisom. Ale asi sme na to nejak adaptovaní. Vieme si časom svoje kompromisy obľúbiť. A nakoniec vniesť zmysel do chaosu – tak si ja interpretujem, čo to znamená „žiť na obraz boží“. Núka sa malá heréza: pri pohľade na nedokonalý svet okolo (napr. problem of evil) to vyzerá, ako keby aj boh tvoril tento svet pod časovým tlakom.

Aj tak je to bieda
OK, vzdávam sa. Sú to chabé pokusy nájsť niečo pekné na tej hnusobe. Vzletne to znie: „tvorivý nástroj evolúcie“, „vnášať zmysel do chaosu“. Ale do pekla, nebavíme sa o planktóne, ale o konkrétnych umierajúcich ľuďoch. Tí zomierajú vždy priskoro.


Nie, zatiaľ sa s ňou neviem zmieriť.