“Predovšetkým
si znovu pripomeňme Spinozovu myšlienku, že každá bytosť sa usiluje pretrvať v
sebe, že toto úsilie je jej skutočnou podstatou a zahrňuje v sebe neobmedzený
čas, a napokon že duch, či už vo svojich presných a jasných, alebo v hmlistých
predstavách, usiluje sa pretrvať vo svojom bytí bez časového obmedzenia a toto
svoje úsilie si aj náležite uvedomuje.
Lebo je
vskutku nemožné predstaviť si samých seba ako nejestvujúce tvory bez
akéhokoľvek úsilia, ktoré by umožnilo uvedomiť si svoju absolútnu nevedomosť,
svoj vlastný zánik. Skús si predstaviť, čitateľ, pri plnom vedomí, aký by bol
stav tvojej duše v hlbokom spánku; skús si vo svojom vedomí predstaviť
nevedomie, a uvidíš to. Úsilie pochopiť take niečo vyvoláva úzkostný závrat.
Nemôžeme si predsa predstaviť samých seba nejestvujúcich.”
Miguel de
Unamuno
Skutočne si
uvedomiť svoju smrteľnosť je hrozne ťažké. Je jednoduché si ju uvedomiť
rozumovo, na úrovni intelektu – veď to poznáte, sylogizmy: Všetci ľudia sú smrteľní, Sokrates je človek, teda Sokrates je
smrteľný. Je jednoduché pochopiť, že Sokrates musí zomrieť. Dokonca sa dá
celkom ľahko prijať, že každý musí
zomrieť. Ale uvidieť smrteľnosť môjho ja
a naozaj túto skutočnosť prežiť je ťažké, možno až nemožné. Pohľad na vlastnú
smrteľnosť môže byť neznesiteľný.
Takto túto
ťažkosť vyjadril jeden môj blízky známy vysokého veku: “A čo spravíme s týmto bytom, keď zomriem? Predáme ho? A komu ho predáme?” Ani som nevedel, čo na to
povedať. Unamuno to vystihol, nemôžeme si predsa predstaviť samých seba
nejestvujúcich. Viem, že budem mŕtvy, ale rád by som potom bol pri tom, keď sa
bude predávať tento byt…
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára