utorok 7. októbra 2014

Rozhovory s dcérou

Naša staršia dcéra má niečo cez dva roky a rozhovory s ňou začínajú nadobúdať na hĺbke. Klasický scenár, keď spolu telefonujeme:

ja: Ahoj.
Agáta: Ahooooj! (Mám pocit, že prevažnú časť toho, čo kedy povie, zakričí.)
ja: Ako sa máš?
Agáta: Dobre.
ja: A čo robíš?
Agáta: Telefonujem.
ja: Aha, to mi je jasné, ale okrem toho, že telefonuješ?
Agáta: Pracujem. (Sedí totiž pri stolíku a "pracuje" - vystrihuje si, hrá sa s hlinou alebo niečo podobné.)
ja: Aha, a na čom pracuješ?
Agáta: Na stoličke.

Nedávno som bol s Agátkou na nákupe v Extra Tresku a na chvíľu som ju nechal aj s nákupným vozíkom odstavenú pri pulte s mletým mäsom, aby som išiel vybrať niečo z vedľajšieho pultu. Agáta sa chvíľu pozerala na pomleté mäso zabalené na táckach a potom začala nadšene kričať na okoloidúcich zákazníkov: "Ľudia, pozrite! Dážďovky!"

Pred týždňom sme videli na našej ulici mŕtveho človeka. Padol z bicykla a ostal mŕtvy ležať na chodníku. Privolaní záchranári ho už len prikryli čiernou plachtou. S ľútosťou sme sa na toho uja pozerali. Zaujímavé je, že sme to s Miriam nemuseli ani nijako veľmi komentovať, Agátka to sama pochopila a skonštatovala (tento raz nekričala): "Ojóój, ojojóój. Ujo mŕtvy, z bicykla padol. Čo spravíme?" Povedali sme jej, že s tým už nič nespravíme, že ujo už mŕtvy ostane a o chvíľu si ho jeho rodina príde odniesť a pochovajú ho. Tak ako sme v lete pochovali vtáčika na záhradke.

Včera si na udalosť so smrťou asi spomenula, lebo sa ma spýtala na mŕtvu kobylku, ktorá ležala pár dní na domovom schodisku a teraz odtiaľ zmizla (sused ju odpratal pri zametaní).
Agáta: Kobylka kde je? Už nie je? Kobylka už nie je?
ja: No, kobylka už zomrela. Asi už nie je.
Agáta: (Chvíľu ticho premýšľa, a potom znova nadšene kričí, ako vždy, keď má dobrý nápad.) Je! Odišla na chalúpku, v domčeku, dobre sa má.

Žiadne komentáre: