Marec, poberaj sa starec...

Nechcem sa kochať v krutosti ľudovej slovesnosti. Príslovie mi len pomohlo pripomenúť tému smrti. Aj môj dedo zomrel v marci. Jeho smrť bola pre mňa prvou smrťou skutočne blízkeho človeka. Odkedy zomrel, rozmýšľam o smrti inak. Menej filozoficky-povznesene, s trochu väčšou bázňou pred tajomstvom a s trochu hmatateľnejšími obavami.

Smrť je mierkou života. Ak si o nej chcete trochu podumať, ponúkam vám dva zaujímavé odkazy, na ktoré ma upozornil môj slávny spolužiak Rišo:)

Prvý odkaz smeruje na "hru" Graveyard. Je to krátky príbeh starenky, ktorá si ide posedieť na cintorín. Kráča pomaly a vy máte čas vychutnať si nádhernú atmosféru pokojného cintorína uprostred rušného mesta. Hra má peknú grafiku, úžasné svetlo, a skvelý zvukový priestor. Možno vám dobre padne oddýchnuť si trošku na prechádzke s pomalou babičkou.

Inú náladu prinesie "hra" Passage. Tento päťminútový príbeh vám chce pomôcť precítiť v krátkosti celý svoj život ako jeden celok - pasáž. Minimalistická grafika, osembitový zvuk a jemná symbolika. Ak máte radi jednoduché a silné obrazy, Passage vám ulahodí.

Film Matrix

Tohtotýždňovou domácou úlohou na Tvorivé písanie bolo napísať recenziu na flim Matrix. Keďže mám veľa práce s diplomovkou a Matrix som už v minulosti veľakrát videl, nemal som dosť síl písať nejaký vážny, hlboký ani sústredený text. Odovzdal som teda toto:-)

Rovnobežky alebo nie?

Premenlivé počasie robí s oblohou divy. Tieto dni je takmer stále niektorá časť neba úplne prekrásna. Dnes večer som rozmýšľal, akú podmienku musí spĺňať krivka, aby neboli žiadne dve jej normály rovnobežné. Zamyslene som podišiel k oknu, aby som sa nadýchal sviežeho vzduchu - a čo nevidím? Krásne slnečné lúče. Jedna vec mi však udrela do očí (asi preto, že ma trápili tie rovnobežky):

Ako to, že sa slnečné lúče na oblohe tak výrazne zbiehajú? Nemali by predsa byť rovnobežné ako sme sa to učili na fyzike na základnej škole?

Nie je to žiadna veľká hádanka - slnečné lúče sú naozaj temer rovnobežné. Ako zbiehajúce sa nám javia z rovnakej príčiny, z akej sa nám zbiehajú aj vlakové koľajnice - perspektíva. Širšia časť pásov svetla je bližšie k nám.

Kvapôčkam vody, prachu a iným čiastočkám vo vzduchu zas vďačíme za to, že lúče tak pekne vidno - na ne sa projektujú tiene mrakov a lúče svetla prenikajúce cez medzierky medzi nimi. Celý tento jav sa odborne volá krepuskulárne lúče a najbežnejšie ho možno pozorovať pri východe alebo západe Slnka. Niekde sa o týchto lúčoch hovorí aj ako o Jákobovom rebríku - v Biblii je príbeh o tom, ako mal raz patriarcha Jákob sen, v ktorom videl po rebríku zostupovať a vystupovať anjelov.

Poznámka: Koho by trápili tie normály, doplním, že pre krivku P(t) platí, že ak je bod P(t0) neinflexný, tak existuje také okolie čísla t0, že pre t z tohto okolia nie sú normály ku krivke rovnobežné a pretínajú sa (ak je krivka planárna). Keby sme rozmýšľali o priesečníkoch normály ku krivke v bode P(t0) s normálami v rôznych bodoch P(t), tak pre t idúce k t0 by priesečníky konvergovali ku stredu krivosti tejto krivky v bode P(t0).

Hádanka o mníchovi

Na včerajšej prednáške zo Základov psychológie odznela milá hádanka:

Žil raz istý mních. Jedného pekného dňa sa vydal na púť do kaplnky na vysokom kopci. Z úpätia kopca vyrazil skoro ráno a putoval temer celý deň, kým dorazil až ku kaplnke. Noc strávil modlitbami a rozjímaním.

Ráno sa vybral na spiatočnú cestu. Vyrazil presne v tom istom čase, ako deň predtým. Samozrejme, kopec zišiel o čosi rýchlejšie ako ho vyšľapal. Otázka: Je na ceste nejaké miesto, na ktorom sa nachádzal v obidva dni v presne tom istom dennom čase? Viete to dokázať?

Doplnenie: Predpokladáme, že mních putuje normálnym ľudským tempom - občas spomalí, občas zrýchli. Je len jedna cesta ku kaplnke. Riešenie by malo byť čo najjednoduchšie, ideálne také, aby ho vedel pochopiť základoškolák.

Hádanka pre znalcov Bratislavy: Na fotke je pohľad na časť jedného známeho bratislavského kostola. Viete ktorého?

Prvá veta by mala byť dobrá

Na Tvorivom písaní sme sa naučili, že prvá veta každého textu by mala byť dobrá. Mala by zaujať. Na domácu úlohu sme dostali zozbierať zahrsť výnimočných prvých viet z rôznych kníh. Dnes som si zalistoval v pár knižikách a našiel som niekoľko veľmi pekných príkladov.

Táto prvá veta bola dosť vtipná a zároveň dlhá na to, aby som po sa po jej prečítaní zasmial, a prelistoval na ďaľšiu esej:

Drahý Stefano, blížia sa Vianoce a obchody v strede mesta sa čoskoro zaplnia vzrušenými otcami, ktorí si zahrajú každoročnú komédiu veľkodušnosti - tými, ktorí naplnení pokryteckou radosťou čakali na chvíľu, keď si budú môcť pod zámienkou nákupu darčekov pre svoje deti kúpiť obľúbené vláčiky, bábkové divadielka, terče so šípkami a domáci ping-pong.

Umberto Eco: List Synovi, 1964.

Prvá veta útlej oranžovej knižky bola tak zaujímavá, že som musel prečítať hneď aj ďalšie dve (a po nich celú poviedku, nedalo sa to zastaviť, bola strhujúca:-) :

Scházel pomalu po Malesherbesově bulváru, ruce v kapsách, duchem jinde, daleko, daleko (a možná i nikde), když kousek před námestím svatého Augustina potkal jakousi ženu. (Mladou ženu, na jejímž popisu zde nesejde. Představte si ji podobnou té, které dáváte přednost, a tím nejlépe vystihnete naše představy.)

Alphonse Allais: Krásná neznámá, 1963.

Veľmi príjemný musí byť technický článok o vektoroch, ktorý sa začína takouto uvoľnenou a zábavnou vetou:

Svojho času dal istý školiteľ svojmu ašpirantovi pred obhajobou túto užitočnú radu: Hovor čo chceš, ale nech to netrvá dlhšie ako 5 minút.

Beloslav Riečan: Vektory očami amatéra, 1987.

Naopak, až mi zhorklo v ústach pri čítaní prvých riadkov inak vynikajúcej zbierky príkladov zo stredoškolskej matematiky (daroval mi ju Balázs, vďaka:-) :

Algebraickým výrazom rozumieme každý zápis, ktorý je správne vytvorený podľa pravidiel pre zápisy čísel, premenných, výsledkov operácií a hodnôt funkcií.

František Peller a kol.: MATEMATIKA, Krok za krokom na EU, 2005.

Vtieravá otázka "Načo som si kúpil túto knihu?," sa mi vkráda do mysle po prečítaní prvej vety učebnice etiky:

Som presvedčená, že každý z nás vie, čo je česť, šťastie, dôstojnosť aj bez toho, aby čo len videl nejakú učebnicu etiky.

Jana Miedzgová: Základy etiky, 1994

Zaujímavo vyznieva aj vetička, ktorou sa začína Süskindova novela Holub; nezvyčajné na nej je, že sa nesnaží vtiahnuť nás do nejakého strhujúceho deja, skôr nás uvádza do akéhosi pobaveného rozprávania kurióznej historky:

Když se mu přihodila ta věc s holubem, která zničehonic vyšinula jeho existenci, bylo Jonathanu Noelovi už přes padesát let a mohl pohlížet klidně zpátky na dvacetileté období bez jakýchkoli zvláštních událostí a nikdy už by byl nepočítal s tím, že by ho potkalo ještě někdy něco podstatnějšího než snad až jednoho dne smrt.

Patrick Süskind: Holub, 1987.

Prvá veta Biblie je tiež poriadna rana - takáto veta (pokiaľ ju hneď nefiltrujeme nejakou interpretáciou) riadne udrie do očí:

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.

Genezis, okolo 1500 pr. Kr.

Úplne nenápadne vyznieva začiatok Kafkovho Zámku. Veta vyzerá obyčajne, len trošku v nej ruší tá skratka K. namiesto bežného mena. Toto maličké vyrušenie prítomné v prvej vete sa (aspoň v mojom prípade) na ďaľších stranách premenilo na neznesiteľne nepríjemnú nervozitu, a knihu som asi v polovici zavrel a viac neotvoril:

Keď K. prišiel, bol neskorý večer.

Franz Kafka: Zámok,1935.

Prvá veta neraz zreteľne nesie svedectvo o časoch, v ktorých bola knižka vydaná. Predslov k staršej učebnici hudobnej teórie začína týmito slovami:

Naše ľudovodemokratické zriadenie poskytuje všetky možnosti pre zvyšovanie hmotnej i kultúrnej úrovne našich pracujúcich a pre bohatý rozvoj nášho umenia.

Peter Hýroš: Náuka o hudbe, 1957.

A čo vy - máte svoje obľúbené knižky? Začínajú sa nejakou význačnou prvou vetou?