Dnes v noci
som sa zobudil na to, že v posteli vedľa mňa stojí so zatvorenými očami a
predpaženými rukami moja trojročná dcéra. Plače a do tmy prosebne volá: “Oci,
ja nechcem zomrieť.”
Že vraj
uvažovaním človek od nepamäti spoznáva Boha vo všetkých stvorených veciach. Po
tom, ako sa Agátka privinutá ku mne upokojila a zaspala, ja som ešte dlho ostal
sedieť v posteli s otvorenými očami. Pozeral som do modročiernej tmy a
premýšľal som teda, aký je to Boh. Prečo nás necháva žiť v neinformovanom
očakávaní nejasného konca a prečo neušetrí od utrpenia ani tie najmenšie deti?
(Zmierlivá
poznámka: v súčasnom kresťanstve existujú rôzne myšlienkové prúdy. Niektorí
ľudia napríklad veria, že Boh nie je všemohúci – že sa v stvorení vzdal časti
seba a svojej moci, pretože ju delegoval na stvorenstvo, napríklad aj na
človeka. Človek sa stal autonómnym spolutvorcom a Boh skutočným spolutrpiteľom.
Je to celkom atraktívny pohľad, pretože neutralizuje veľa z toho napätia
popísaného vyššie a človeka stavia do aktívnej a zúčastnenej pozície. A
utrpenie? Boh trpí s nami a my zas máme v moci pomôcť to utrpenie
minimalizovať, je to náš podiel stvoriteľskej úlohy voči svetu. No ale ktovie, ako to vlastne je.)
3 komentáre:
Hmm, a čo ak nie sme až takí neinformovaní? Čo ak sa s pomocou viery a rozumu dokážeme pozrieť na realitu po smrti? :)
@Dano: No hej, ak by to tak bolo, tak to by bolo skvelé. A je mi jasné, že kresťanskí apologéti (a vlastne nielen kresťanskí apologéti, ale obhajcovia rôznych vier možno aj ateizmu) veria, že sa dá rozumom nahliadnuť za smrť. A ja im závidím, lebo mne to nejak nejde:-)
Zverejnenie komentára