Prvý deň
Vyrazili sme asi o pol jedenástej predpoludním z konečnej 203 na bratislavskej Kolibe. Z Kamzíka sme pokračovali po celý zvyšok túry po červenej - Štefánikovej magistrále. Prvé hodiny šľapania boli trochu rozpačité. S veľkými batohmi sme kráčali po dobre známom Bratislavskom lesnom parku a bolo ťažké veriť, že nie sme len na krátkej sobotnej prechádzke. Asfaltka po čase začala riadne tlačiť na nohy. Zbytočne sme so sebou ťahali z Bratislavy vodu. Cestou je veľa výborných prameňov (Máriin, Jarošov, Zbojníčka, Silnického bol veľmi slabý). Prvou veľkou odmenou bolo, keď sme neskôr popoludní prišli na vrch kopca Somár (695 m.n.m.), z ktorého bol nádherný výhľad. Keď sme v diaľke zbadali siluetu vysielača Kamzík, boli sme prekvapení, ako ďaleko sme vlastne zašli. Po krátkom oddychu sme pokračovali ďalej. Dosť vyčerpaní sme podvečer dorazili až na Pezinskú Babu. Veľmi nepríjemným prekvapením bolo, že v lete tu funguje menej bufetov ako v zime, keď sa lyžuje. Žiadna možnosť dočerpať si vodu.
Z biedy nás vytrhol Peťo - prišiel večer autom za nami a priniesol asi šesť fliaš vody. Miestečko na spanie sme si našli asi pol kilometra za Babou v smere červenej značky. Pod stúpaním na Čmeľok sme sa zašili asi 50 metrov od značky po akomsi pustom chodníku. Vypálené ohnisko nám prezrádzalo, že niekto tu už v nie tak dávnej minulosti nocoval. Miesta na stany veľa nebolo - chodník bol pomerne kamenistý a mimo chodníka rástlo husté malinčie. Na karimatkách na chodníku sa však spalo výborne. Napriek všetkým klobáskam a slaninke, ktoré sme si večer unavení opekali. Prvý deň sme prešli vyše 27 kilometrov.
Druhý deň
Po noci plnej krásnych hviezd, padajúcich meteoritov, zvláštneho ručania z neďalekej hory, aj blízkeho hrabania a prskania, šuchotania poľných myšiek, po prekrásnom východe kosáku mesiaca (tri dni pred novom), po ktorom zakrátko začalo vystupovať aj slnko, sme sa zobudili do nádherného teplého rána. Ešte sme predsalen zbehli na Babu a s istou dávkou naliehavej vytrvalosti sme presvedčili majiteľku reštaurácie, aby nám dovolila načerpať si 4 jedenapol litrové fľaše. Dali sme si aj kofolu. Pravá hnedá tu stojí 35 korún za pol litra. Bola to najdrahšia kofola akú som v živote pil. Nakoniec sme sa okolo jedenástej predpoludním vydali na cestu. 9 litrov vody na štyri osoby (nejaká voda nám zvýšila aj z predchádzajúceho dňa). Na mape bolo naznačených niekoľko prameňov.
Keď sme vyšli na Čmeľok (709), trochu sme ľutovali, že sme to sem nevytiahli už predošlý večer - našli sme tu ideálnu čistinku aj pekné ohnisko. Krajina tu bola veľmi podobná ako v bratislavskom lese, ale predsalen to už pre nás boli iné, nové pohľady a výhľady, a tak nás konečne začal napĺňať výletnejší pocit. Pekný výhľad sa naskytol zo Skalnatej (704), na ktorej nebolo veľa stromov a poludňajšie slnko nám tu nedovolilo dlhšie odpočívať. Pri zostupovaní pomerne strmým a prašným svahom sa Miriam pustila do spevu, šmýkanie sa dolu kopcom bolo o to veselšie.
Vrásky na tvári sa nám začali črtať, keď sme nenašli prameň ani na Hubalovej ani pri Panskom dome. Na Hubalovej síce tiekol čistý potok, takže prameň musel byť blízko, ale cesta k nemu bola zarastená, nepodarilo sa nám k nemu dostať. Trocha vody nám ešte zostalo, tak sme šli ďalej. Keď sme ani pri Panskom dome nenašli vodu, boli sme rozhodnutí večer zbehnúť do Sološnice. Keď sme však dorazili k rezervácii Roštún, a najmä keď sme vyšľapali prvých dvesto výškových metrov (Pod Malou Vápennou), nechcelo sa nám už znova schádzať do Sološnice, a po krátkej porade s priateľom na telefóne (Kubo, veľký výletník), ktorý nám potvrdil, že pri Mesačnej lúke je riadny prameň, sme sa vydali ďalej. Vyšľapali sme na Vápennú (753), kde je úžasný výhľad, aj vďaka skvelej adrenalínovej rozhľadni. K prameňu pri Mesačnej lúke sme dorazili unavení a smädní asi 20:30, teda pár minút pred zotmením. Mali sme za sebou ďalších 24 kilometrov, množstvo nádherných výhľadov (Skalnatá, Malá Vápenná, Vápenná), a zaspávali sme už naozaj unavení. Roštún je prekrásne miesto, les je tu na pohľad veľmi pekný, výhľady z prekvapivo skalnatých vrcholov skvelé a žije tu všakovaké spevavé vtáctvo.
Tretí deň
Napriek odhodlaniu sa nám nepodarilo vyraziť pred desiatou. Myslím, že hlavne ja som zdržoval dlhým ranným spánkom - som asi zaryto mestský človek a ťažko sa mi synchronizovalo s prírodou (-: Amonova lúka, na ktorú sme po krátkom chodení dorazili vyzerá výborne. Keby sme deň predtým vládali zájsť až sem, bolo by to ideálnejšie nocovanie. Les tu bol o niečo redší a na čistinách tu rástli vysoké rastliny s masívnou stonkou a radiálne sa rozbiehajúcimi byľkami. Na mňa pôsobili priam vesmírne a sám pred sebou som sa hanbil, ako málo poznám prírodu. Prameň Mon Repos, ktorý mal byť pre tento deň hlavným zdrojom vody bol dobre označený a vo výbornom stave. Jeho jediným nedostatkom bolo, že tiekol veľmi pomaly. Liter a pol za asi tri minúty. Naplnenie ôsmych fliaš sa tak zmenilo na veľkorysú desiatovú prestávku. Keď sme po červenej míňali Bukovskú vodnú nádrž, stretli sme nejakých rakúskych cyklistov, ktorí sa prekvapivo dobre bavili na Rišovej vtipnej odpovedi na ich otázku, či sme sa už boli kúpať: "Niee, na to my čas nemáme."
V polovici stúpania na najvyšší kopec Malých Karpat Záruby (757) sa nachádza nádherná zrúcanina hradu Ostrý kameň. Tu nás zastihol dážď a búrka. Nečas sme prečkali pod širokou prechodovou klenbou zrúcaniny. Zdržanie nakoniec bolo trojhodinové, a tak sme na Záruby dorazili až pred siedmou večer. Z Ostrého kameňa k Zárubám sa ide po úžasnom skalnatom hrebeni. Nechcelo sa mi veriť, že takýto terén a výhľady sú v Malých Karpatoch. Záruby nás naplnili veľkou radosťou, asi hlavne kvôli atribútu najvyšší kopec Malých Karpát. Výhľadom a pohostinnosťou bol však Ostrý kameň oveľa atraktívnejší. Na Ostrom kameni bolo niekoľko výborných výhliadok na jednu aj druhú stranu hrebeňa, ohnisko, smetné koše a pekné múry s výklenkami na ukrytie. Zo Zárub sme zošľapali do doliny, kde červená križuje lúku (resp. pole?). Tu sme našli svoje miesto na spanie, s pekne rovným, mäkkým, povrchom a dostatkom dreva na večerné kulinárske šantenie. Inak, teplé letné noci v Malých Karpatoch, v období okolo novu, keď je obloha naozaj tmavá a plná hviezd a metoritov, sú lúky ako bola táto, s erdžaním jeleňov a tlmeným hrmením v pozadí, úplne nádherným a romantickým miestom pre strávenie špeciálnych životných okamihov - ako napríklad zasnúbenie - my s Miriam by sme o tom vedeli čosi povedať.
Štvrtý deň
Po najpríjemnejšom nočnom odpočinku pod širákom sme sa zobudili do posledného dňa nášho výletu. Čakal nás zostup do civilizácie, a postupný koniec výletu. Skupinka sa nám podľa miery celkového vyčerpania a bolesti otlakov a šliach rozdelila. My s Miriam sme sa domov pobrali príjemným vláčikom zo stanice Výhybka Buková. Baška to vzala cez Trstín domov do Pezinka. Riško to z nás dotiahol naďalej - sám došľapal až na Katarínku.
Zhrnutie: Prežili sme pekný výlet. Keby sme mali ísť znova, zaviezli by sme sa autobusom rovno na Pezinskú Babu, či na Zochovu chatu, aby sme si ušetrili nohy na krajšiu časť šľapania. Pri takej dobrej predpovedi počasia akú sme mali my, by som druhýkrát nebral varič, vetrovku ani stan. Prekvapením bolo, ako málo ľudí sme tu stretávali. Bol to úplne súkromný výlet, mali sme pocit, akoby celé Malé Karpaty patrili iba nám. Ohromila nás krása rezervácie Roštún aj hrebeň v okolí Zárub, či menšie lúky a čistinky s bohatou zásobou pestrých rastlín. Na to, že sa náš výlet odohrával len takto "za humnami", bez ďalekého cestovania, bol až prekvapivo uspokojivý.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára