Určite poznáte ľudí, ktorí vám po zaklopaní na dvere nepovedia "ďalej", ale vás pozvú dovnútra rečením "bližšie" - myslia tým, že máte pristúpiť bližšie. Alebo keď prídete do čakárne k lekárovi a spýtate sa kto je posledný, povedia, že vy. (Tí sociálne nadanejší jedinci tejto kategórie ešte empaticky dodajú "Ale ak by vás to zaujímalo, predposledný je tamten pán...") Keď sa spýtate: "Nedáš si kávu?, " takýto človek vám v prípade nezáujmu o kávu odpovie "Áno." (Myslí tým Áno, nedám si kávu.)
Zhodou okolností alebo asi aj preto, že sme v rodine zo štyroch synov traja matfyzáci a že moji najbližší priatelia sú vo veľkej väčšine bývalí GJHáci, stretávam sa s takouto rečou úplne bežne. Ja chápem takéto jazykové šantenie ako príjemné oživenie bežných životných situácií, poprípade ako vhodné cibrenie ostrovtipu pre dospievajúcich mládežníkov, ale nie každému je takéto zahmlené (v skutočnosti práveže veľmi presné) vyjadrovanie po chuti. Ľuďmi, ktorí takýmto žartom neholdujú vôbec nepohŕdam a týmto príspevkom apelujem na všetkých logikov, aby sa snažili v bežnej komunikácii používať namiesto precízne logickej a jasnej reči skôr bežný zahmlený hovorový spôsob. POZOR! Nenechajte sa pomýliť! Keď vám niekto nerozumie a nalieha na vás, aby ste hovorili zrozumiteľnejšie, takýto človek väčšinou myslí (napriek tomu, čo vraví), aby ste hovorili nezrozumiteľnejšie a nelogickejšie, ale spôsobom, ktorý je bežný a väčšine ľudí zrozumiteľnejší aj keď je často nelogický.
K tejto úvahe ma priviedlo čítanie knihy Hejný, M.: TEÓRIA VYUČOVANIA MATEMATIKY, kde som narazil na túto milú pasáž: Podobnú metódu kultivácie logiky a vyjadrovania zvolil vyučujúci na istom gymnáziu. Keď napríklad na matematický kabinet zaklopal žiak a opýtal sa, či je v kabinete prítomný profesor XY, dostal kladnú odpoveď a dvere sa zavreli. Žiak teda zaklopal ešte raz a povedal: "Pán profesor, mohli by ste mi zavolať pána profesora XY?" Opäť dostal kladnú odpoveď a dvere sa opäť zavreli. Až do tretice všetkého dobrého sa žiakovi podarilo sformulovať svoju prosbu náležite: "Pán profesor, prosím vás, zavolajte mi pána profesora XY." Učiteľ s úsmevom povedal "Veľmi rád," a kolegu XY zavolal. Študenti pochopili túto koverzáciu ako zábavnú hru a začali tak rozprávať aj vo vzájomnom styku. Malér nastal, keď vyučujúca iného predmetu pristavila na chodbe cez prestávku jedného logicky vyškoleného študenta s otázkou "Máš hodinky?". Študent odpovedal "Mám," a bežal ďalej. Kolegyňa to pochopila ako útok na vlastnú osobu, a nie ako kúzelnú hru na presné vyjadrovanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára