Náš nočný spánok je vskutku veľmi záhadná vec. Ja, slobodný človek a svoj vlastný pán a vodca, sa v spánku uvoľňujem, strácam nad sebou kontrolu, zverujem sa silám svojho nevedomého ja, ktoré som nevyvolal a nechápem ich. Spánok je aktom dôvery v základú správnosť, bezpečnosť a dobrotu môjho sveta, aktom viery a podvolením sa tomu, na čo nemám vplyv.
Karl Rahner, Belief today.
Asi je trochu zvláštne písať o smrti uprostred krásneho leta, pár dní po tom, čo som sa vrátil z výbornej stanovačky s priateľmi, týždeň po narodení mojej budúcej neterky (-: teda, ide o súčasnú neter mojej snúbenice), v bezstarostný prázdninový deň plný pokoja a oddychu. A možno to ani nie je také zvláštne. V skutočnosti z vecí, o ktorých často rozmýšľam, a o ktorých sa nehanbím hovoriť aj nahlas, je práve smrť jednou z tých každodennejších tém mojich úvah.
O smrti sa mi najlepšie rozmýšľa v noci, keď všetci naokolo spia a ja zaspávam tiež. Ten zvláštny stav mysle pri zaspávaní, keď človek začína na pár hodín strácať vedomie ma častokrát vydesí a spustí moje nepokojné úvahy. Večerné strácanie uvedomenia si seba a okolia mi vnucuje nepríjemné obavy, že možno raz podobným spôsobom zaspím natrvalo. Nepríjemný pocit zvýrazňuje aj fakt, že stav nevedomia som už "zažil" v časoch pred mojím počatím.
Nadovšetko ešte tá rituálna každodennosť bezbranného zaspávania. Ako keby sa moje vedomie vždy zobudilo práve do momentu, keď sa ho chystám na pár hodín vzdať. To vo mne mocným spôsobom zviditeľňuje fakt, že finálny večer - smrť je strašne blízko, akokoľvek je ešte ďaleko. Konečný počet dní je stále iba konečný počet dní. Posledné mesiace pred svojou smrťou mi môj starý otec s akýmsi pokojným údivom hovoril, že nechápe, kam sa tie roky života podeli (bolo ich vyše 86).
Smrť je navyše nezdielateľná skúsenosť. Ak ju raz niekto naozaj dokonca "zažije", už nám o tom nič nevypovie. To je dôvod, prečo nevedomý spánok nemožno tak jednoducho, napriek nepríjemným pocitom a predtuchám, brať ako predobraz "posledného spánku", teda smrti. Smrť ako anihiláciu a definitívny koniec uvedomenia si seba nemôže nikto experimentálne overiť, a ak by bola skutočne realitou, tak potom z definície nikto ani skutočne "zažiť". Poznámka k experimentálnej overiteľnosti - naturálna veda chápe mozog ako hlavného nositeľa vedomia, priestor, v ktorom sa odohráva ľudské ja. Napriek tomu, že moderná veda objavuje stále zaujímavejšie a hlbšie súvislosti medzi touto fyzickou štruktúrou a vnútorným "nehmotným" svetom myšlienok (ktorý sa však v mnohom javí oveľa hmotnejší ako povedzme pred 100 rokmi), zo samotnej povahy prírodnej vedy a jej metodológických východísk asi nemožno usudzovať vôbec nič o "večnej duši", o existencii nejakej formy vedomia po smrti ľudského tela. Dôvody myslieť si, že niečo po smrti je, rovnako ako dôvody myslieť si, že po smrti nič nie je nemajú prírodovedeckú podobu. Sú zo zásady filozofické.
Nezdielateľnosť smrti robí z tohto záverečného aktu ľudského telesného života úplne osamotený moment. Keď som bol malý, lepšie sa mi zaspávalo pri rodičoch. Takisto si myslím, že akýkoľvek smutný stav duše, a aj bezmocnosť pred nocou človek nesie ľahšie po boku milovanej osoby. Myslím si, že ľudská blízkosť v čase umierania môže byť cenným potešením. Úplné finále však človek zažíva sám. Dokonca i čisto z fyzického pohľadu sa zdá, že pred úplnou stratou duševnej činnosti sa najprv utlmia zmysly - najprv zrak, neskôr sluch... To všetko robí zo smrti sólový zážitok. Nezdielateľný, pre iných neopísateľný, jediný.
Ak by sa mal človek smrťou prepadnúť do ničoty, z ktorej vzišiel, smrť by bola len zúfalým koncom beznádejne prázdnej existencie. Ak je konečný život tým všetkým, čo je, tak potom žijeme vo veľmi smutnom a veľmi nepochopiteľnom svete. Na druhej strane, ak by mala po smrti nasledovať večnosť podobná ľudskej časnosti - v podobe nekonečna ďalších vedomých okamihov prebiehajúcich v nejakom lineárnom čase, alebo v podobe striedajúcich sa životov, tak to by v prvom prípade bolo prinajmenšom čosi zvláštne, a v druhom prinajmenšom čosi úplne strašné a nezmyselné.
Kresťanstvo je postavené na viere v existenciu dobrého Boha, ktorý svoju správu ľuďom komunikoval v Biblii a v živote Ježiša Krista. Kresťanská interpretácia posmrtného života mi poskytuje logicky uspokojivé vysvetlenie. Z kresťanského hľadiska je život priestor pre to, aby si človek vybral spôsob existencie. Vo fyzickom živote človek spoznáva morálne zákony, charakter Boha, a robí rozhodnutia. Po smrti bude existovať alebo v jednote s Bohom alebo v úplnej izolácii od Boha. A ak tomu dobre rozumiem, posmrtný život nebude prebiehať v čase. Čas je rovnako, ako fyzický svet, ktorý nás obklopuje, stvorený Bohom. Tak ako existujú filozofické a vedecké dôvody nazdávať sa, že čas má v súlade s Bibliou počiatok, tak existuje Biblicky aj logicky opodstatnená nádej, že večnosť s Bohom nebude mať podobu prebiehajúcu v čase.
Ku konečnosti času vzhľadom na jeho počiatok poukazujú napríklad slová z Genezis 1:1, alebo Ján 1:1. S konečnosťou času smerom k jeho záveru je to zložitejšie, no pripadá mi byť zmysluplné veriť, že čas raz skončí. Čiastočným náznakom môže byť Zjavenie Jána 10:6, alebo jednoducho predpoklad, že vzkriesení budú mať podobu blízku Kristovmu oslávenému telu. Takýto pohľad z detského rozprávkového "nebíčka", kde bude všetkým fajn a budú mať čo jesť, robí skutočne uspokojivú predstavu naplnenej existencie v takom spojení s Bohom, aké doteraz pre nikoho nebolo možné. Tým poskytuje aj predpoklady pre vysvetľovanie zmyslu pozemského života. Kresťanský pohľad na nebo má ďaleko od nejakej pudovej túžby žiť, úzkostlivého lipnutia na svojom bytí.
Konkrétne detaily o živote po smrti však môžu znieť pochybne už len preto, lebo jednoducho žijeme vo svete, ktorý prebieha v čase. Sila kresťanskej výpovede teda nie je v tom, že poskytuje nejaké pestré detaily o tom, ako presne to po smrti bude vyzerať, ale v tom, že dáva dôvod žiť zmysluplne, a smrť nevnímať ako bezútešný koniec desivého života.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára